August 2019: Lebo kde je váš poklad, tam bude aj vaše srdce

„Srdce“ je to najintímnejšie, najskrytejšie a najživšie, čo máme, poklad je zas to, čo je najhodnotnejšie a zabezpečuje nám dnešok aj budúcnosť. V „srdci“ sídlia aj naše hodnoty, z neho vychádzajú naše konkrétne rozhodnutia; je tým tajným miestom, kde hráme o zmysel života, o to, čomu skutočne dáme prvé miesto.

Čo je tým naším pokladom, kvôli ktorému sme ochotní zanechať všetko ostatné? V konzumnej spoločnosti západného typu nás všetko pobáda zhromažďovať hmotný majetok, zamerať sa na vlastné potreby, nestarať sa o potreby druhých, a to všetko v mene blahobytu a individuálneho výkonu. No už evanjelista Lukáš vo veľmi odlišnom kultúrnom prostredí uvádza tieto Ježišove slová ako zásadné a univerzálne poučenie pre všetkých ľudí v každej dobe.

„Lebo kde je váš poklad, tam bude aj vaše srdce.“

Lukášovo evanjelium rázne zdôrazňuje potrebu radikálnej, trvalej a pre Ježišovho učeníka charakteristickej voľby: skutočným dobrom je Boh Otec a podľa Ježišovho príkladu toto musí napĺňať srdce každého kresťana. Táto výlučná voľba umožňuje s dôverou sa zveriť do jeho lásky a poskytuje možnosť získať ozajstné „bohatstvo“, ktoré patrí Božím deťom a dedičom jeho kráľovstva.

Je to otázka slobody: nenechať sa ovládnuť hmotnými vecami, ale byť ich skutočnými pánmi. Hmotné bohatstvo môže naozaj zaujať „srdce“ a vyvolávať rastúcu túžbu vlastniť čoraz viac, a to vedie ku skutočnej závislosti. Almužna, ku ktorej nás vyzýva tento úryvok evanjelia, je však otázkou spravodlivosti diktovanej milosrdenstvom, ktorá odľahčuje „srdce“ a vedie k bratskej rovnosti.

Každý kresťan a celé kresťanské spoločenstvo veriacich môžu zakúšať skutočnú slobodu vďaka tomu, že sa podelia o hmotné a duchovné dobrá s tými, čo ich potrebujú: toto je onen kresťanský životný štýl, ktorý svedčí o pravej dôvere v Otca a kladie pevné základy civilizácie lásky.

„Lebo kde je váš poklad, tam bude aj vaše srdce.“

Pri oslobodzovaní sa od otroctva vlastníctva nám môžu pomôcť rady Chiary Lubichovej: „Prečo Ježiš tak trvá na odpútanosti od majetkov a kladie to dokonca ako neodmysliteľnú podmienku jeho nasledovania? Preto, lebo prvoradým bohatstvom nášho bytia a pravým pokladom je on! […] Chce, aby sme boli slobodní, s dušou očistenou od akéhokoľvek prilipnutia a obáv, aby sme ho skutočne mohli milovať celým srdcom, rozumom a zo všetkých síl. […] Žiada nás, aby sme sa zriekli majetku aj preto, lebo chce, aby sme sa otvorili voči druhým […]. Najjednoduchší spôsob, ako sa niečoho „zriecť“, je „dať“ to.

Dať Bohu s láskou. […] Túto lásku mu prejavujeme tým, že milujeme svojich bratov a sestry a kvôli nim sme ochotní dať do hry všetko. Aj keď sa nám to možno nezdá, máme mnohé bohatstvá, ktorými môžeme prispieť do spoločného: srdcom môžeme darovať cit, môžeme prejavovať srdečnosť, rozdávať radosť; môžeme poskytnúť čas, modlitby či podeliť sa o svoje vnútorné bohatstvo; môžeme mať rôzne veci, knihy, odev, auto alebo peniaze. […] Darujme bez dlhého uvažovania, ako napríklad: „Toto by sa mi mohlo ešte hodiť v takej či onakej situácii […].“ Všetko sa môže hodiť, ak však začneme akceptovať tieto pohnútky, votrie sa do nášho srdca veľa pripútaností a budú sa vynárať ďalšie a ďalšie potreby. Nie, nie, snažme sa mať len to, čo potrebujeme. Buďme pozorní, nech neprídeme o Ježiša kvôli nejakej odloženej sume, alebo pre čosi, bez čoho by sme sa zaobišli.“

Marisa a Antonio sú manželmi už tridsaťštyri rokov a hovoria: „Po ôsmich rokoch manželstva išlo všetko na výbornú, bývanie a zamestnanie, všetko presne podľa našich predstáv, a tu prišiel návrh, aby sme sa kvôli podpore mladej kresťanskej komunity presťahovali z Talianska do jednej latinskoamerickej krajiny. V množstve hlasov ľudí okolo nás, v ktorých jedni vyjadrovali obavy z neznámej budúcnosti a druhí nás zas považovali za bláznov, sme obaja započuli najmä jeden, veľmi upokojujúci, a to Ježišov hlas, ktorý nám navrhoval: „Poď, a nasleduj ma.“ A tak sme aj spravili.

Ocitli sme sa v úplne inom prostredí, než na aké sme boli zvyknutí. Chýbalo nám veľa vecí, ale cítili sme, že namiesto nich nachádzame mnoho iných vecí, napríklad bohatstvo vzťahu s množstvom ľudí. Veľmi mocne sme zažili aj to, ako sa Boh o nás staral: raz sme pripravovali menšiu slávnosť a každá rodina priniesla niečo z typických jedál na večeru. My sme sa práve vtedy vrátili z cesty v Taliansku a aj s poriadnym kusom kvalitného syra parmezán. Túžba podeliť sa s časťou tohto syra s inými rodinami v nás zápasila s myšlienkou, že onedlho sa syr minie. Vtedy sme si spomenuli na Ježišovu vetu: „Dávajte a dajú vám“ (Lk 6, 38). Pozreli sme sa na seba a povedali sme si, že už sme opustili vlasť, prácu, príbuzných, a teraz budeme lipnúť na kuse syra? Odkrojili sme teda poriadny kus a vzali na večeru. O dva dni nato u nás niekto zazvonil: bol to turista, ktorého sme nepoznali, no bol priateľom našich známych a doniesol nám od nich balík. Keď sme ho otvorili, bol tam velikánsky kus parmezánu. Presvedčili sme sa, že Ježišov prísľub: „… mieru dobrú, natlačenú, natrasenú, vrchovatú vám dajú do lona“, skutočne platí.

Myšlienka na mesiac sa zrodila v Uruguai v kontexte Štvrtého dialógu, príklad porozumenia medzi osobami rôznych náboženských a nenáboženských zvyklostí, ktorých mottom je „budovanie dialógu“. Táto myšlienka má za úlohu podieľať sa na ideále univerzálneho bratstva.