3 posty Spiritualita

Po stopách Zwingliho v Zürichu

Aby sme milovali cirkev blížneho ako svoju vlastnú, musíme ju najprv poznať, hovorí Chiara Lubichová. 

V dňoch 26.– 28. apríla 2019 sa v Zürichu, vo švajčiarskom meste reformácie, zišla na tri dni skupina asi 60 ľudí na malú oslavu 500. výročia reformácie. Bola to historická a spomienková cesta poznania a dialógu života s cieľom lepšie spoznať korene Reformovanej cirkvi a jej súčasné výzvy. Zo Slovenska sa tejto udalosti zúčastnil brat Jaroslav Széles, reformovaný farár z Košíc. Položili sme mu niekoľko otázok.

Na oslavu tohto výročia prišli do Zürichu iba členovia Reformovanej cirkvi? 

Bolo to ekumenické zloženie. Účastníci boli z Nemecka, Rakúska, Talianska a z rôznych častí Švajčiarska. Jediným reprezentantom zo Slovenska som bol ja. Pozvanie som dostal prostredníctvom slovenských fokolarínov. Hnutie Fokoláre bolo totiž jedným z hlavných organizátorov podujatia.

Toto podujatie bolo v súvislosti s reformnými začiatkami Urlicha Zwingliho, ktorý v rokoch 1484 –1531 žil a pôsobil v Zürichu a pred 500 rokmi začal reformáciu vo Švajčiarsku.

Mal som o stretnutí už určitú predstavu, lebo v roku 2017, keď bolo 500-sté výročie Lutherovej reformácie, sme mali v Košiciach podobné ekumenické vedecké sympózium.

Aký ste mali program? Navštívili ste rôzne miesta, kde žil a pracoval reformátor?

Áno, bola to predovšetkým prehliadka Zürichu – hlavného miesta súvisiaceho s koreňmi reformácie. Navštívili sme Grossmünster, Wasserkirche, Lindenhof a pozreli sme si aj mestečko Baar. Reformátor tu začal vystupovať približne v roku 1517 a tu pôsobil a kázal až do svojej smrti v roku 1531.

Kostol Grossmünster je krásna, nádherná budova s dvomi vežami. Má veľmi zaujímavé brány, na ktorých sú rôzne reliéfy: výjavy z písma alebo reformácie. V krypte kostola sme mali spoločnú ekumenickú bohoslužbu – čítania, spevy a spoločné zdieľanie.

Vo Wasserkirche sme mali piknik a potom sme šli do samotného chrámu, kde mala pani farárka Catherine McMillan zaujímavú prednášku o Reformovanej cirkvi dnes.

Po návrate z Zürichu sme v mestečku Baar, kde sme boli ubytovaní, mali v ekumenickej kaplnke formačného centra Hnutia fokoláre sv. omšu. Slúžili ju katolícki kňazi a mohli sme sa jej zúčastniť všetci – a samozrejme, kto mohol, tak prijímal.

Podarilo sa na tomto trojdňovom stretnutí predstaviť históriu a bohatstvo Reformovanej cirkvi ľuďom rôznych vierovyznaní?

Cieľom týchto troch dní bolo práve spojiť ľudí z rôznych vyznaní a predstaviť im históriu a špecifické bohatstvo Reformovanej cirkvi – myslím, že sa to podarilo.

Konkrétne, na Teologickej univerzite v Zürichu sme si vypočuli pútavú prednášku pomerne mladého doktora Gergely Čukaša (pochádza zo Slovenska): Zwingli, nepoznaný reformátor? Veľmi podrobne nám opísal sociálnu, politickú a náboženskú situáciu Zürichu v stredoveku. Zdôraznil ambície Zwingliho a pekné i bolestné sprievodné fakty reformácie ako náš spoločný život. Jeden z účastníkov sa po prednáške vyjadril, že reformovaní kresťania sú mu teraz oveľa bližší ako kedykoľvek predtým.

Mali ste pocit, že sa urobil ďalší krôčik v spolužití cirkví i v teologickom dialógu? 

Určite áno! Vnímal som praktický posun dopredu: ekumenický i teologický. Totiž, dokedy sa nepozrieme do domu, alebo až do kuchyne toho druhého, tak máme nejaké predstavy, možno i predsudky… Ale ak ma niekto pozve a ja prídem a vidím… a ak mám možnosť sa na čokoľvek opýtať a dostávam i odpovede, to je potom už iný vzťah. Bola tam bratská láska! Ježiš hovorí: „Podľa toho vás poznajú, keď sa budete navzájom milovať“. Lebo len takto môžeme dnes v cirkvi, vo všeobecnej cirkvi na celom svete, osloviť ľudí. Dôležitý je život!

Čo vás osobne najviac oslovilo?

Posledný deň stretnutia sme počuli niektoré texty svätého Mikuláša z Flüe, patróna Švajčiarska a texty Chiary Lubichovej, zakladateľky hnutia Fokoláre. To bola aj akoby príprava pre slávenie Pánovej večere. Prítomní pri nej precítili účasť, že sú „Kristovým telom v rozmanitosti“ a že  „Očakávame viditeľnú jednotu Cirkvi“, ako sa vyjadril jeden z prítomných.

Za rozhovor ďakuje Mária Valigová