Júl 2025: No prišiel k nemu istý cestujúci Samaritán, a keď ho uvidel, bolo mu ho ľúto.

„No prišiel k nemu istý cestujúci Samaritán, a keď ho uvidel, bolo mu ho ľúto.“    (Lk 10, 33)

Martina sedela v metre európskej metropoly a kládla si otázku: „To sa už skutočne nedokážeme pozrieť jeden druhému do očí?“ Všetci cestujúci boli úplne pohrúžení do svojich mobilov. Virtuálne boli v spojení, no v skutočnosti každý z nich zostával izolovaný, sám.

Takto vyzerá jedna z bežných skúseností, najmä v spoločnostiach, ktoré síce oplývajú materiálnym bohatstvom, no sú čoraz viac ochudobňované o ľudské vzťahy. Naproti tomu evanjelium sa stále pripomína so svojou pôvodnou kreatívnou ponukou, schopnou „robiť všetko nové“[1].

V obsiahlom dialógu so znalcom zákona, ktorý sa Ježiša pýtal, čo má robiť, aby sa stal dedičom večného života[2], Ježiš odpovedal známym podobenstvom o milosrdnom Samaritánovi: kňaz a levita, významné osobnosti vtedajšej spoločnosti, videli na kraji cesty človeka, ktorého prepadli zbojníci, ale prešli okolo.

„No prišiel k nemu istý cestujúci Samaritán, a keď ho uvidel, bolo mu ho ľúto.“

Znalcovi zákona, ktorý dobre pozná Božie prikázanie lásky k blížnemu[3], Ježiš predkladá za vzor cudzinca, považovaného za odpadlíka a nepriateľa. No ten, keď uvidel raneného pocestného, prejavil súcit, čiže cit, ktorý vyviera z vnútra, z hĺbky ľudského srdca. Zastavil sa teda, prišiel k ranenému a postaral sa o neho.

Ježiš vie, že každý človek je ranený hriechom, a práve v tom tkvie jeho poslanie: uzdravovať srdcia Božím milosrdenstvom a bezodplatným odpustením, aby potom aj ony boli schopné blízkosti a vzájomnosti.

„(…) Aby sme sa naučili byť milosrdní a dokonalí ako Otec, musíme hľadieť na Ježiša, on v plnosti zjavuje otcovu lásku. (…) Láska je absolútna hodnota, ktorá dáva zmysel všetkému ostatnému (…) a svoje najvyššie vyjadrenie nachádza v milosrdenstve. Milosrdenstvo, ktoré nám pomáha vidieť ako nových ľudí všetky osoby, s ktorými prežívame každý deň v rodine, škole či v práci, bez toho, aby sme si pripomínali ich chyby a omyly. Milosrdenstvo nás núti nesúdiť, ale odpúšťať krivdy, ktoré sme utrpeli. Doslova na ne zabudnúť.“[4]

„No prišiel k nemu istý cestujúci Samaritán, a keď ho uvidel, bolo mu ho ľúto.“

Jasnou a rozhodnou odpoveďou je záverečná výzva: „Choď a rob aj ty podobne!“[5] Tieto slová Ježiš opakuje každému, kto prijme jeho slovo: stávajme sa blížnymi tým, že prejavíme iniciatívu a venujeme sa ranám ľudí, ktorých na cestách života denne stretávame.

Ak chceme prežívať evanjeliovú blízkosť, musíme predovšetkým poprosiť Ježiša, aby nás uzdravil zo slepoty predsudkov a ľahostajnosti, ktorá nám bráni vidieť čokoľvek mimo nás.

A ďalej, učme sa od Samaritána jeho schopnosti súcitu, tá ho viedla k ochote nasadiť vlastný život. Napodobňujeme jeho ochotu urobiť prvý krok k druhému, jeho disponibilitu vypočuť si ho, vžiť sa do jeho bolesti, zbavme sa posudzovania a obáv zo „straty času“.

Mladá Kórejčanka porozprávala svoju skúsenosť: „Snažila som sa pomôcť dospievajúcemu dievčaťu, ktoré pochádzalo z prostredia a kultúry, ktorú som dobre nepoznala. Napriek tomu, že som nevedela, čo a ako mám robiť, nabrala som odvahu a skúsila som to. Tým, že som ponúkla túto pomoc, na moje prekvapenie som si uvedomila, že ja sama som sa „uzdravovala“ zo svojich vnútorných poranení.

Toto slovo nám ponúka zlatý kľúč, ako napĺňať kresťanský humanizmus: dáva nám spoznať našu spoločnú ľudskosť, ktorá je nositeľom Božieho obrazu a učí nás odvážne prekračovať kategórie fyzickej či kultúrnej „blízkosti“. Takýto pohľad umožňuje rozšíriť hranice slova „my“ až po horizont „všetci“ a znovu objaviť samotné základy života v spoločnosti.

Spracovala Letizia Magriová a tím Slova života.

[1] Porov. Zjv 21, 5. 
[2] Porov. Lk 10, 25-37.
[3] Dt 6, 5; Lv 19, 18.
[4] Chiara Lubichová, Slovo života jún 2002, in Parole di Vita, ed. Fabio Ciardi (Opere di Chiara Lubich, Rím: Città Nuova, 2017, s. 659. 
[5] Lk 10, 37