Máj 2025: Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád.

„Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád.“ (Jn 21, 17)

Posledná kapitola Jánovho evanjelia nás privádza k Tiberiadskemu jazeru v Galilei. Peter, Ján a ostatní učeníci sa po Ježišovej smrti vrátili k svojej práci rybárov, no túto noc, žiaľ, nič nechytili.
Zmŕtvychvstalý sa tu zjavuje po tretí raz. Vyzýva učeníkov, aby opäť spustili siete. Tentoraz zachytili množstvo rýb. Potom ich Ježiš pozval, aby si na brehu spolu zajedli. Peter a ostatní ho spoznali, ale neodvážili sa ho osloviť.
Ježiš však preberá iniciatívu a obráti sa na Petra s veľmi závažnou otázkou: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma väčšmi ako títo?“ Bol to slávnostný okamih: Ježiš trikrát obnovuje výzvu k Petrovi[1], aby sa staral o jeho ovce, sú to ovce, ktorých pastierom je on sám[2].

„Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád.“

Peter však vie, že zradil, a táto tragická skúsenosť mu nedovoľuje dať na Ježišovu otázku priamu kladnú odpoveď. S pokorou odpovedá: „Ty vieš, že ťa mám rád.“
Počas celého dialógu Ježiš nevyčítal Petrovi zradu, nezačal poukazovať na chybu. Približuje sa k nemu v medziach Petrových možností, vovádza ho do jeho bolestivej rany, aby ju svojím priateľstvom uzdravil. Jediné, čo žiada, je obnoviť vzťah na základe vzájomnej dôvery.
A od Petra prichádza odpoveď, ktorou dáva najavo, že si uvedomuje vlastnú slabosť a zároveň bezhranične dôveruje v lásku svojho Majstra a Pána:

„Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád.“

Ježiš kladie tú istú otázku aj každému z nás: Miluješ ma? Chceš byť mojím priateľom?
On vie všetko: pozná dary, ktoré sme od neho dostali, ako aj naše slabosti a niekedy až krvácajúce rany. On však opäť obnovuje svoju dôveru, no nie v naše sily, ale v priateľstvo s ním.
Vďaka tomuto priateľstvu aj Peter našiel odvahu svedčiť o svojej láske k Ježišovi až po darovanie svojho života.
„Všetci prechádzame chvíľami slabosti, frustrácie či sklamania: (…) protivenstvami, bolestnými situáciami, chorobami, stretávame smrť, vnútorné skúšky, nedorozumenia, pokušenia a zlyhania. (…) Práve ten, kto sa cíti neschopný prekonať určité skúšky, ktoré postihujú telo a dušu, takže sa nemôže spoliehať na vlastné sily, je schopný viac dôverovať Bohu. A Boh, priťahovaný touto dôverou, zasiahne. Tam, kde koná, koná veľké Veci, ktoré sa zdajú väčšie práve preto, že pramenia z našej malosti.“[3]
V každodennom živote sa môžeme Bohu ukázať takí, akí sme, a požiadať o jeho uzdravujúce priateľstvo. Keď sa s plnou dôverou odovzdáme jeho milosrdenstvu, budeme môcť obnoviť svoj blízky vzťah s Pánom a pokračovať v ceste s ním.

„Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád.“

Toto Slovo života sa môže stať aj našou osobnou modlitbou, našou odpoveďou, ktorou sa zverujeme Bohu so svojimi chabými silami, a tiež poďakovaním za prejavy jeho lásky:
„(…) Milujem ťa, lebo si vstúpil do môjho života viac ako vzduch do mojich pľúc, viac ako krv, čo je v mojich žilách. Vstúpil si tam, kde nikto nemohol vstúpiť, keď mi nikto nemohol pomôcť, vždy, keď ma nikto nemohol utešiť. (…) Daj, aby som ti bola v čase, ktorý mi zostáva, aspoň trochu vďačná za všetku tú lásku, ktorou si ma zahrnul a prinútil povedať ti: Milujem ťa.“[4]

Aj v našich vzťahoch v rodine, spoločnosti a Cirkvi sa môžeme učiť praktizovať Ježišov štýl: milovať všetkých, milovať ako prvý, „umývať nohy“[5] našim bratom a sestrám, najmä tým najmenším a najkrehkejším. Budeme sa učiť prijímať každého s pokorou a trpezlivosťou, bez posudzovania, s otvorenosťou žiadať a prijímať odpustenie, aby sme spoločne pochopili, ako bok po boku kráčať životom.

Spracovala Letizia Magriová a tím Slova života.

[1] Porov. Mt 16, 18-19.
[2] Jn 10, 14.
[3] Chiara Lubichová, Slovo života november 2000, tamtiež, Parole di Vita, spracoval Fabio Ciardi (Opere di Chiara Lubich 5), Rím: Città Nuova, 2017, s. 629.
[4] Gratittudine (Vďačnosť), v Chiara Lubichová, La dottrina spirituale, Mondadori, 2001, s. 176.
[5] Porov. Jn 13, 14.