Slovo života
„Pomoc mi príde od Pána, ktorý stvoril nebo i zem.“ (Ž 121, 2)
Kto nemal niekedy v živote pocit, že už nevie, čo si počať?
Zažil to aj autor Žalmu 121, keď prechádzal ťažkými situáciami a sám si kládol otázku, odkiaľ by mohla prísť pomoc, ktorú potreboval.
Odpoveďou mu bolo potvrdenie jeho viery v Boha, ktorému dôveruje. Presvedčenie, s akým hovorí o Pánovi, ktorý bdie nad každým a ochraňuje celý národ, vyjadruje istotu, ktorá akoby pramenila z hlbokej osobnej skúsenosti.
„Pomoc mi príde od Pána, ktorý stvoril nebo i zem.“
Zvyšok žalmu je vlastne ohlasovaním mocného a milujúceho Boha, ktorý stvoril všetko, čo existuje, a stráži to dňom i nocou. Pán „nedovolí, aby sa ti noha zachvela, nezdriemne ten, čo ťa stráži“[1], hovorí žalmista v snahe presvedčiť o tom čitateľa.
Ponorený v ťažkostiach, autor zdvihol oči[2] a hľadal oporu niekde inde, mimo svojho bezprostredného okolia, a našiel odpoveď.
Zakúsil, že pomoc prichádza od toho, kto myslel na každého a dal život každému stvoreniu, naďalej ho ustavične chráni a nikdy ho neopustí.[3]
Pevne verí v tohto Boha, ktorý dňom i nocou bdie nad svojím ľudom – „stráži Izraela“[4] –, a to až do tej miery, že cíti potrebu oznamovať to iným.
„Pomoc mi príde od Pána, ktorý stvoril nebo i zem.“
Chiara Lubichová hovorí: „Vo chvíľach neistoty, úzkosti či váhania Boh chce, aby sme verili v jeho lásku, a žiada od nás prejav dôvery: (…) chce, aby sme tieto bolestivé situácie využili na to, aby sme mu ukázali, že veríme v jeho lásku. To znamená: aby sme verili, že je naším Otcom a myslí na nás. Prenesme všetky svoje starosti na neho. Naložme ich na jeho plecia.“[5]
Ako sa však Božia pomoc dostane ku každému z nás?
Sväté písmo rozpráva o mnohých udalostiach, v ktorých sa táto pomoc konkrétne realizuje prostredníctvom konania mužov a žien, akými boli Mojžiš, Eliáš, Elizeus alebo Ester. Oni boli povolaní stať sa nástrojmi Božej starostlivosti o ľudí alebo o niektorú konkrétnu osobu.
Keď „pozdvihneme svoj pohľad“, aj my rozpoznáme konanie ľudí, ktorí nám vedome či nevedome prichádzajú na pomoc, aj my budeme vďační Bohu, od ktorého napokon pochádza všetko dobro (on stvoril srdce každého človeka), a budeme o tom môcť svedčiť iným.
Samozrejme, je ťažké si to uvedomiť, ak sme uzavretí sami do seba a v ťažkých chvíľach premýšľame nad tým, ako to zvládnuť len vlastnými silami.
Na druhej strane, keď sa otvoríme, pozrieme sa okolo seba a zdvihneme oči, zistíme, že môžeme byť aj nástrojmi Boha, ktorý sa stará o svoje deti. Budeme vnímaví na potreby iných a môžeme byť pre nich cennou pomocou.
„Pomoc mi príde od Pána, ktorý stvoril nebo i zem.“
Roger z Kostariky hovorí: „Istý kňaz, s ktorým sa poznám, mi dal vedieť, že niekto príde po plienky pre dospelých, ktoré sme mu pripravili so skupinou solidarity, do ktorej patrím aj ja. Potreboval ich pre jedného z jeho farníkov. Kým som čakal na odvoz, išla okolo môjho domu suseda, ktorá sa ocitla vo veľmi ťažkej situácii. Dal som jej nejaké potraviny a posledných sedem vajíčok, ktoré som mal. Bola prekvapená, pretože celá rodina aj s deťmi nemali čo jesť. Pripomenul som jej Ježišove slová: „Proste a dostanete“ (Mt 7, 7), pričom som zdôraznil, že on je veľmi starostlivý a myslí na všetky naše potreby. Vracala sa domov šťastná a s vďakou voči Bohu.
Popoludní prišiel človek, ktorého poslal spomínaný kňaz. Ponúkol som mu kávu. Robil vodiča, prišiel nákladným autom a popri rozhovore som sa ho aj spýtal, čo vezie. „Vajíčka,“ odpovedal a dal mi ich tridsaťdva.“
Spracoval Silvano Malini a tím Slova života.
[1] Ž 121, 3.
[2] Porov. Ž 121, 1.
[3] Porov. Ž 121, 8.
[4] Ž 121, 4
[5] Chiara Lubichová, Conversazioni, Rím 2019, s. 279.
Slovo života pre deti a tínedžerov
Myšlienka na mesiac
Myšlienka na mesiac sa zrodila v Uruguai v kontexte Štvrtého dialógu, príklad porozumenia medzi osobami rôznych náboženských a nenáboženských zvyklostí, ktorých mottom je „budovanie dialógu“. Táto myšlienka má za úlohu podieľať sa na ideále univerzálneho bratstva.
