November 2019: Radujte sa s radujúcimi, plačte s plačúcimi

„Radujte sa s radujúcimi, plačte s plačúcimi!“ (Rim 12, 15)

Apoštol Pavol, potom ako vysvetlil kresťanom v Ríme veľké dary, ktoré dal Boh ľudstvu v Ježišovi a darovaním Ducha, naznačuje, ako reagovať na prijatú milosť, najmä čo sa týka vzťahov medzi nimi a voči ostatným.

Pavol vyzýva prejsť od lásky k tým, ktorí majú tú istú vieru, k evanjeliovej láske, ktorá zahŕňa všetkých ľudí. Pre veriacich totiž láska nemá hranice a nemožno ju ani obmedziť na určitý okruh ľudí.

Pozoruhodným detailom je, že na prvom mieste nájdeme požiadavku podeliť sa o radosť s bratmi. Aj podľa významného cirkevného otca Jána Zlatoústeho je závisť väčšou prekážkou pre možnosť mať účasť na radostiach než na bolestiach druhých.

Mohlo by sa zdať, že takýto spôsob života je nezvládnuteľný, že je to privysoká méta. No je to možné vďaka tomu, že veriaci majú oporu v Kristovej láske, od ktorej ich nemôže nikto a nič odlúčiť (porov. Rim 8, 35).

„Radujte sa s radujúcimi, plačte s plačúcimi!“

Chiara Lubichová v komentári k tejto Pavlovej vete napísala: „Ak chceme kresťansky milovať, musíme sa s bratom ,zjednocovať‘ […], to znamená čo najhlbšie vstúpiť do jeho vnútra; skutočne pochopiť jeho problémy a potreby; spolu s ním prežívať jeho trápenia a radosti; skloniť sa k bratovi; stať sa istým spôsobom ním, byť druhým ním. Toto je kresťanstvo, Ježiš sa stal človekom, stal sa nami, aby nás spravil Bohom; takto sa náš blížny bude cítiť pochopený a pozdvihnutý.“

Toto je pozvanie k tomu, aby sme sa vžili „do kože toho druhého“, to bude konkrétny prejav pravej lásky. Matkina láska je hádam najvhodnejší príklad na vysvetlenie, ako uskutočňovať toto Slovo: matka prežíva radosť dieťaťa, ktoré sa raduje, a plač toho, ktoré sa trápi, bez posudzovania alebo odsudzovania.

„Radujte sa s radujúcimi, plačte s plačúcimi!“

Žiť lásku v takejto miere, čiže neuzatvárať sa do vlastných obáv, do vlastných záujmov, do svojho sveta, umožňuje jedno tajomstvo: posilňovať spojenie s Bohom, posilňovať vzťah s tým, ktorý je samotným žriedlom lásky. Zvykne sa hovoriť, že veľkosť koruny stromu zodpovedá veľkosti jeho koreňov. Takisto to bude aj s nami. Ak sa budeme snažiť, aby bol náš vzťah s Bohom deň za dňom čoraz hlbší, bude v nás rásť aj túžba podeliť sa o radosť a pomáhať niesť bremená ľuďom z nášho okolia; naše srdce sa bude otvárať a porastie jeho schopnosť prijímať to, čím žije náš blížny v danom okamihu. A láska k bratovi zas bude ešte viac prehlbovať našu dôvernosť  s Bohom.

Keď budeme takto žiť, uvidíme zmeny v prostredí okolo nás, začnime vzťahmi v našich rodinách, školách, na pracoviskách či v spoločenstvách a s vďačnosťou zakúsime, že úprimná a nezištná láska bude skôr či neskôr opätovaná a zmení sa na vzájomnú.

Skúsenosť dvoch rodín, jednej kresťanskej a druhej moslimskej, je veľmi oslovujúca. Spoločne prežívali svoje ťažkosti aj  chvíle nádeje. Keď Ben veľmi vážne ochorel, Tatiana a Paolo boli s jeho manželkou Basmou a dvomi deťmi v nemocnici až do úplného konca. A Basma sa zase aj napriek bolesti zo straty manžela spoločne so svojimi kresťanskými priateľmi modlila na svojom koberci otočenom k Mekke za iného vážne chorého. Sama sa zdôverila: „Najväčšiu radosť nám dáva pocit, že sme súčasťou jediného tela, v ktorom každému leží na srdci dobro druhého.“

Myšlienka na mesiac sa zrodila v Uruguai v kontexte Štvrtého dialógu, príklad porozumenia medzi osobami rôznych náboženských a nenáboženských zvyklostí, ktorých mottom je „budovanie dialógu“. Táto myšlienka má za úlohu podieľať sa na ideále univerzálneho bratstva.