Čo máme robiť, aby sme nezostali uzatvorení a neudržiavali kontakty len s tými, ktorí zmýšľajú ako my? Potrebujeme mať dôveru ku všetkým a byť v láske, pretože láska je stále otvorená, nemá hranice a nemožno ju ani obmedziť len na určitý okruh ľudí.
Na prvom mieste by sme sa mali s druhými podeliť o radosť. Okrem toho vieme, že závisť a zameranie sa na seba sú veľmi veľkou prekážkou pre možnosť mať účasť na radostiach druhých a aj na ich bolestiach.
Mohlo by sa zdať, že žiť takýto otvorený spôsob života je privysoká méta alebo nedosažiteľný vrchol. No napriek tomu sa nám to môže podariť.
Chiara Lubichová v komentári k tejto myšlienke napísala: “Ak chceme milovať, musíme sa s každým bratom zjednocovať (stotožňovať). To znamená čo najhlbšie vstúpiť do jeho vnútra, skutočne pochopiť jeho problémy a potreby, spolu s ním prežívať jeho trápenia a radosti; skloniť sa k bratovi, stať sa istým spôsobom ním (…). Takto sa náš blížny bude cítiť pochopený a pozdvihnutý”.
Toto je pozvanie k tomu, aby sme sa vžili “do kože toho druhého”, to bude konkrétny prejav pravej lásky. Veľká materinská láska je hádam najvhodnejší príklad na vysvetlenie súčasnej Myšlienky. Matka vie prežívať radosť dieťaťa a plač toho, ktoré sa trápi, bez posudzovania a odsudzovania.
Žiť lásku v takejto miere, čiže neuzatvárať sa do vlastných obáv, do vlastných záujmov, do svojho sveta. umožňuje jedno tajomstvo: posilňovať vnútorný život, ktorý má ten istý prameň ako Láska. Zvykne sa hovoriť, že veľkosť koruny stromu zodpovedá veľkosti jeho koreňov. Takisto to bude aj s nami. Ak sa budeme snažiť, aby bol náš vnútorný život deň za dňom čoraz hlbší, bude v nás rásť aj túžba podeliť sa o radosť a pomáhať niesť bremená ľuďom z nášho okolia. Naše srdce sa bude otvárať a porastie jeho schopnosť prijímať to, čím žijú naši bratia v danom okamihu. A láska k bratovi nám zas ešte viac umožní vstúpiť do hlbšej intimity nášho “ja”.
Keď budeme takto žiť, uvidíme zmeny v prostredí okolo nás, začnime vzťahmi v našich rodinách, školách, na pracoviskách či v spoločenstvách a zakúsime, že úprimná a nezištná láska bude skôr či neskôr opätovaná a zmení sa na vzájomnú.
Skúsenosť dvoch talianskych rodín, jednej kresťanskej a druhej moslimskej, je veľmi oslovujúca. Spoločne prežívali svoje ťažkosti aj chvíle nádeje. Keď Ben veľmi vážne ochorel, Tatiana a Paolo chodili stále s jeho manželkou Basmou a dvomi deťmi do nemocnice. Basma aj napriek bolesti zo straty manžela sa spoločne so svojimi kresťanskými priateľmi modlila na svojom koberci obrátenom k Mekke za iného chorého. Sama sa zdôverila: “Najväčšiu radosť nám dáva pocit, že sme súčasťou jediného tela, v ktorom každému leží na srdci dobro druhého”.
