Myšlienka Klausa Hemmerleho z Kvetnej nedele, ktorá nám pripomína slávnostný vstup Ježiša do Jeruzalema pred jeho smrťou na kríži.
«V teba, Pane, som dúfal; nebudem zahanbený naveky.» (Žalm 71,1)
Takto začal svoju poslednú kázeň v Dóme v Aachene (Nemecko) už ťažko chorý biskup Klaus Hemmerle. Bol koniec roka 1993.
„Bože, ty ma silne podopieraš takého, aký som.
Bože, ty podopieraš svet taký, aký je.
Bože, ty silne podopieraš tohto blížneho takého, aký je.
Byť podopieraní Tým, ktorý zostúpil do „kenosi“ (sebavyprázdnenie), ktorý sa zbavil všetkého a vzal na seba podobu sluhu: toto je jediná cesta, na ktorej sa pre nás môže znovu otvoriť brána nádeje.
Prijať Jeho, ktorý nás prijal ako prvý.
Nechať sa Ním niesť.
Veriť, že On nás podopiera.
To je to ucho ihly, cez ktoré k nám prechádza niť nádeje.
Tento Boh nám môže dať skutočne nádej.
A takto naša Cirkev so všetkými svojimi omylmi a slabosťami, so všetkými svojimi požiadavkami a príliš veľkými i malými výzvami sa môže stať niečím mimoriadnym; spoločenstvom ľudí, ktorí veria, že boli prijatí a podopieraní, spoločenstvom ľudí, ktorí sa podporujú vzájomne, v ktorom každý podopiera toho druhého.“
Klaus Hemmerle, Zamilovaný do Božieho Slova – vyd. Città Nuova, 2013, str. 290-291
