„Veru, veru, hovorím vám: Kto verí, má večný život.“ (Jn 6, 47)
Táto Ježišova veta je súčasťou dlhého dialógu so zástupom, ktorý videl zázrak rozmnoženia chlebov a nasledoval Ježiša možno len s očakávaním, že by od neho ešte mohol dostať nejakú materiálnu pomoc. Ježiš začal ich aktuálnou potrebou, no postupne upriamuje rozhovor na svoje poslanie: Otec ho poslal preto, aby dal ľuďom pravý život, ten večný, čiže život samotného Boha, ktorý je Láskou.
Keď chodil po Palestíne, zblížil sa s každým, koho stretol, nevyhýbal sa požiadavkám na jedlo, vodu, uzdravenie či odpustenie, práve naopak, podieľal sa na každej potrebe a každému prinavracal nádej. Preto potom mohol požadovať ďalší krok, čiže tých, čo ho počúvali, mohol pozvať, aby prijali život, ktorý on ponúkal, aby s ním vytvorili vzťah, dôverovali mu a aby v neho uverili.
Práve pri rozoberaní tejto evanjeliovej vety Chiara Lubichová napísala: „Ježiš tu odpovedá na tú najhlbšiu ľudskú túžbu. Človek bol stvorený pre život a hľadá ho všetkými svojimi silami. Jeho veľkým omylom však je, že ho hľadá v stvoreniach, v stvorených veciach, ktoré však, keďže sú obmedzené a prechodné, nemôžu poskytnúť skutočné naplnenie ľudských túžob… Len Ježiš môže nasýtiť hlad človeka. Len on nám môže dať život, ktorý neumiera, pretože on je Život.“
„Veru, veru, hovorím vám: Kto verí, má večný život.“
Kresťanská viera je v prvom rade plodom osobného stretnutia s Bohom, s Ježišom, ktorý netúži po ničom inom, len aby sme mali podiel na jeho vlastnom živote.
Viera v Krista znamená nasledovať jeho príklad, čiže nežiť uzavretí sami do seba, do našich obáv, v našich obmedzených programoch, radšej venujme našu pozornosť potrebám druhých: môžu to byť konkrétne potreby ako chudoba, choroba, odsunutie na okraj spoločnosti, no predovšetkým potreba vypočuť, mať spoluúčasť a byť prijatý.
Takýmto spôsobom budeme môcť svojím životom odovzdávať druhým tú istú lásku, ktorú sme dostali ako Boží dar. Pre posilu na našej ceste nám Ježiš zanechal veľký dar Eucharistie, znak lásky, ktorá preto, aby druhý žil, daruje samu seba.
„Veru, veru, hovorím vám: Kto verí, má večný život.“
Koľko ráz denne dôverujeme druhým ľuďom okolo nás: učiteľovi, ktorý vzdeláva naše deti, taxikárovi, ktorý nás má odviezť do cieľa, lekárovi, čo nás lieči… Bez dôvery sa nedá žiť, upevňujeme ju poznaním, priateľstvom, vzťahom, ktorý sa časom prehlbuje.
Ako budeme teda žiť slovo života na tento mesiac?
Chiara vo svojom rozbore pokračuje povzbudením k oživeniu našej voľby a úplnému priľnutiu k Ježišovi: „Už vieme, po ktorej ceste ísť: … s mimoriadnym úsilím napĺňať tie jeho slová, ktoré nám rôzne životné okolnosti pripomenú. Stretneme napríklad blížneho? ,Miluj svojho blížneho ako seba samého‘ (porov. Mt 22, 39). Cítime nejakú bolesť? ,Kto chce ísť za mnou… nech vezme svoj kríž‘ (porov. Mt 16, 24), a podobne. Tak sa budú Ježišove slová osvetľovať a Ježiš nás bude prenikať svojou pravdou, silou a láskou. Náš život bude čoraz viac životom s ním, všetko budeme robiť spolu s ním. A aj fyzická smrť, čo nás čaká, nás už nebude môcť naľakať, pretože s Ježišom už v nás začal pravý život, život, ktorý neumiera.
Letizia Magriová
