Myšlienka na mesiac

Hľadanie východiska

Aj nám sa stáva, že stojíme pred dôležitými životnými rozhodnutiami, ktoré si vyžadujú plné sústredenie svedomia a celej našej ľudskej osobnosti. Niekedy sa nám otvárajú viaceré možnosti a nie sme si istí, ktorá z nich je najvhodnejšia; inokedy nám zas situácia pripadá bezvýchodisková. Cítime sa premožení, niekedy dokonca plní úzkosti a v nebezpečí pred našimi „nepriateľmi“. Radi by sme našli východisko z takej bolestnej situácie, ale zakúšame našu bezmocnosť.

Potom, každý podľa svojej viery, prosí s nádejou, že sa nájde riešenie, ktoré nám pomôže.

Myšlienka na mesiac tentokrát kladie dôraz predovšetkým na hľadanie a poznávanie spôsobov, najmä na hľadanie svetla pre naše rozhodnutia v ťažkých chvíľach.

Hľadanie správnej cesty je hlboko ľudské a neraz pritom požiadame o pomoc toho, koho považujeme za svojho priateľa.

Cesty Lásky sú odvážne, niekedy sa nám zdá, že sú až na hraniciach našich možností. Pichajú do egoistických návykov, predsudkov a falošnej pokory, otvárajú nám široké možnosti dialógu, stretnutia a nasadenia pre spoločné blaho. Predovšetkým však od nás vyžadujú stále novú lásku, ktorá tiež zahŕňa odpustenie. Táto láska je nevyhnutnou podmienkou na budovanie spravodlivých a pokojných vzťahov medzi ľuďmi a národmi. Svedectvo jednoduchého, no autentického prejavu lásky môže osvietiť cestu do sŕdc druhých. Na stretnutí v Nigérii, pri ktorom sa mohli mladí aj dospelí navzájom podeliť s osobnými skúsenosťami s láskou, Maya, jedno dievčatko, povedalo: „Včera ma pri hre jeden chlapček postrčil a spadla som. Povedal mi ‚prepáč‘ a odpustila som mu.“

Tieto slová otvorili srdce ďalšiemu pánovi, ktorému teroristická skupina Boko Haram zabila otca: „Ak Maya, len malé dievčatko, môže odpustiť, to znamená, že to isté môžem urobiť aj ja.“

Chiara Lubichová na Svetových dňoch mládeže v roku 1989 v Santiagu de Compostela povzbudzovala mladých slovami: „… od rána do večera máme každý vzťah s druhými prežívať s touto láskou. Doma, na univerzite, v práci, pri športe, na prázdninách, v kostole, na cestách máme využívať rôzne príležitosti na to, aby sme milovali druhých ako seba samých, nikoho neprehliadnuť a milovať ako prví. Čo najviac sa ponoriť do vnútra toho druhého, skutočne chápať jeho problémy, jeho potreby a radosti, preto, aby sme sa s ním vedeli podieľať na všetkom.“