Slovo života
„Kto vás prijíma, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, prijíma toho, ktorý ma poslal.“ (Mt 10, 40)
Evanjelium podľa Matúša v tejto kapitole opisuje Ježišovu voľbu dvanástich apoštolov a ich vyslanie kázať jeho evanjelium.
Sú tu vymenovaní všetci, jeden za druhým. Vyjadruje to osobný vzťah, ktorý bol vybudovaný medzi nimi a Učiteľom, keď ho sprevádzali počas celého jeho poslania. Spoznali jeho spôsob činnosti, daný predovšetkým jeho prívetivým postojom k chorým, hriešnikom a tým, ktorých označovali za posadnutých; tiež k odvrhnutým a odsudzovaným osobám, od ktorých bolo najlepšie udržiavať si odstup. Až po týchto konkrétnych prejavoch lásky k svojmu ľudu sa Ježiš pripravuje ohlasovať blízkosť Božieho kráľovstva.
Apoštolov teda Ježiš rozposiela vo svojom mene ako svojich „vyslancov“, pretože v skutočnosti ich prostredníctvom sa má uskutočňovať jeho prijatie.
Významné biblické osobnosti často vďaka otvorenosti svojho srdca voči neočakávanému hosťovi mimo programu prijímajú návštevu samotného Boha.
Aj dnes, najmä v kultúrach, v ktorých sa zachoval silný princíp spoločenstva, je hosť posvätný, aj keď je neznámy, a pripravia mu to najlepšie miesto.
„Kto vás prijíma, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, prijíma toho, ktorý ma poslal.“
Ježiš dal svojim dvanástim jasné inštrukcie: majú sa vydať na cestu bosí a s malou výbavou – s ľahkou torbou a jedinou tunikou… Majú akceptovať, keď s nimi budú zaobchádzať ako s hosťami a s pokorou prijímať pozornosti od iných; majú sa nezištne postarať o chudobných skutkami aj prejavom spolupatričnosti a ako dar všetkým zanechať pokoj. Podobne ako Ježiš majú trpezlivo znášať nepochopenie a prenasledovanie, s istotou, že sú v opatere Božej lásky.
Takýmto spôsobom každý, komu sa pošťastí stretnúť sa s niektorým z nich, bude mať možnosť zakúsiť Božiu láskavosť.
„Kto vás prijíma, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, prijíma toho, ktorý ma poslal.“
Všetci kresťania majú to isté poslanie ako učeníci: svedčiť svojou láskavosťou, najskôr životom a potom slovom o Božej láske, s ktorou sa oni sami stretli, s cieľom, aby sa stala radostnou skutočnosťou pre mnohých, pre všetkých. A keďže aj napriek svojim slabostiam našli vľúdne prijatie u Boha, ich prvým svedectvom je takisto láskavé a ohľaduplné prijatie brata.
V spoločnosti, ktorá sa často vyznačuje snahou o úspech a egoistickú samostatnosť, je povolaním kresťanov ukázať krásu bratstva, v ktorom si uvedomujeme, že jeden druhého potrebujeme, a ktoré prináša vzájomnosť.
„Kto vás prijíma, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, prijíma toho, ktorý ma poslal.“
Chiara Lubichová o prijímaní druhého podľa evanjelia napísala: „[…] Ježiš nám ukázal lásku nebeského Otca, ktorá v plnosti prijíma každého z nás, a tak teraz by sme mali mať túto lásku my navzájom jedni k druhým. […] Snažme sa teda žiť toto slovo života predovšetkým v našom rodinnom kruhu, v organizáciách, spoločenstvách či pracovných kolektívoch tak, že sa zbavíme posudzovania, diskriminácie, zaujatosti, zatrpknutosti a neznášanlivosti voči tomu či tamtomu. Veľmi ľahko a pričasto nadobúdame postoje, ktoré ako stará hrdza ohrozujú a blokujú medziľudské vzťahy, a tak bránia vzniku vzájomnej lásky. […] Základom kresťanskej lásky je prijímanie druhého v jeho odlišnosti odo mňa. To je východiskový bod, prvý stupienok pri budovaní civilizácie lásky a kultúry spoločenstva, ku ktorej nás Ježiš najmä dnes povoláva.“
Slovo života pre deti a tínedžerov
Myšlienka na mesiac
Vedieť prijať druhého
V myšlienke z minulého mesiaca sme hovorili o dôležitosti tých, ktorí si osvojili náuku svojich učiteľov a chcú pokračovať po ceste, ktorú oni začali. V spoločenstve so svojimi učiteľmi spoznali ich spôsob činnosti, ich prívetivý postoj k druhým, dokonca aj k ľuďom odsudzovaným a k tým, od ktorých by bolo najlepšie udržiavať si odstup.
Teda žiaci sú poslaní ako ich „vyslanci“, aby pokračovali v nedokončenom diele. Jednou z vlastností má byť napríklad pohostinnosť: prijať s otvoreným srdcom aj neočakávaného hosťa. Aj dnes môžeme v kultúrach, ktoré udržiavajú živý princíp spoločenstva, vidieť, ako je hosť posvätný, aj keď je neznámy, ako sa mu dáva to najlepšie miesto.
Teda učeník, ktorý začína a vydáva sa na učiteľovu cestu, má akceptovať, keď s ním budú zaobchádzať ako s hosťom, a s pokorou prijímať pozornosti od iných. Má sa nezištne postarať o chudobných prejavom spolupatričnosti a budovať pokoj so všetkými; ale trpezlivo má znášať i nepochopenie a prenasledovanie, istý si učením, ktoré prijal.
Aj my všetci, priatelia dialógu, máme úlohu: svedčiť svojou láskavosťou, najskôr životom a potom slovom, o láske, ktorú sme zakúsili, aby sa ona stala radostnou skutočnosťou pre mnohých, pre všetkých. S vedomím, že poznáme kľúč k dialógu, aj napriek našim slabostiam, máme ako prví láskavo prijímať brata.
V spoločnosti, ktorá sa často vyznačuje snahou o úspech a egoistickú samostatnosť, sme povolaní ukázať krásu bratstva, v ktorom si uvedomujeme, že jeden druhého potrebujeme, a že ono vytvára vzájomnosť.
Chiara Lubichová nám o prijímaní druhého hovorí, že o tohto ducha sa máme usilovať predovšetkým v našich rodinách, organizáciách, spoločenstvách či pracovných kolektívoch a to tak, že sa zbavíme posudzovania, diskriminácie, zaujatosti, zatrpknutosti a neznášanlivosti voči iným blížnym, ktoré tak ľahko a pričasto používame a ktoré ohrozujú medziľudské vzťahy a bránia nastoleniu vzájomnej lásky. Prijímať druhého v jeho odlišnosti odo mňa patrí k podstate konkrétnej lásky. To je východiskový bod, prvý stupienok pri budovaní civilizácie lásky a kultúry bratstva, ku ktorej sme najmä dnes povolaní.
Myšlienka na mesiac sa zrodila v Uruguai v kontexte Štvrtého dialógu, príklad porozumenia medzi osobami rôznych náboženských a nenáboženských zvyklostí, ktorých mottom je „budovanie dialógu“. Táto myšlienka má za úlohu podieľať sa na ideále univerzálneho bratstva.
