Apríl 2020: Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili

„Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“ (Jn 20, 29)

Evanjelium podľa Jána opisuje stretnutia apoštolov, Márie z Magdaly a ostatných učeníkov so zmŕtvychvstalým Kristom. Viac ráz sa im ukázal s ranami po ukrižovaní, aby znovu otvoril ich srdcia radosti a nádeji. Pri jednej z týchto príležitostí nebol prítomný apoštol Tomáš. Ostatní, ktorí sa stretli s Pánom, mu tlmočili túto nádhernú udalosť, chceli sa s ním zrejme podeliť o veľkú radosť. Tomáš však nedokázal prijať takéto nepriame svedectvo, chcel skutočne vidieť a dotknúť sa Ježiša osobne. A to sa udialo o pár dní neskôr. Ježiš sa opäť zjavil skupine učeníkov, medzi ktorými bol konečne aj Tomáš, ktorý tam vyznal svoju vieru, svoje úplné oddanie sa Ježišovi: „Pán môj a Boh môj!“ A Ježiš mu povedal:

„Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“

Toto evanjelium bolo napísané, keď očití svedkovia Ježišovho života, smrti a zmŕtvychvstania už nežili. Bolo nutné odovzdať evanjeliové posolstvo nasledujúcim generáciám, aby bol jeho prenos založený na svedectve tých, ktorí v danom čase prijali zvestovanie. Teraz sa začína obdobie Cirkvi – Božieho ľudu, ktorá pokračuje v ohlasovaní Ježišovho posolstva tým, že verne odovzdáva jeho slovo a podľa neho aj žije. My všetci sme sa tiež stretli s Ježišom, s evanjeliom a kresťanskou vierou prostredníctvom slova a svedectva iných a uverili sme. Preto sme „blahoslavení“.

„Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“

Pri snahe žiť podľa tohto Slova života si pripomeňme pozvanie Chiary Lubichovej: „Chce tebe a všetkým ľuďom, ktorí nežili okolo neho, vtlačiť do vedomia presvedčenie, že máme účasť presne na tej istej apoštolskej realite. Ježiš nám chce povedať, že nie sme znevýhodnení v porovnaní s tými, čo ho videli. Ty máš vieru a ona je novým spôsobom, ako „vidieť“ Ježiša. S ňou sa mu môžeš priblížiť, pochopiť ho do hĺbky, stretnúť sa s ním vnútri vo svojom srdci. S vierou ho môžeš objaviť medzi dvomi alebo viacerými bratmi, ktorí sú zjednotení v jeho mene, alebo v Cirkvi, ktorá je jeho pokračovaním. (…) Tieto Ježišove slová sú pre nás opätovným pozvaním oživiť svoju vieru, pre napredovanie v našom duchovnom živote nečakať na opory alebo znamenia, nepochybovať o Kristovej prítomnosti v našom živote a v dejinách, aj keď sa nám môže zdať, že je ďaleko. (…) Chce, aby sme verili jeho láske, aj keď sa ocitáme v zložitých situáciách, alebo nás zdolávajú komplikované okolnosti.“

Anna je mladá Austrálčanka, ktorá sa narodila s vážnym telesným obmedzením. Rozpráva: „V období dospievania bola ťarcha mojich obmedzení taká, že som sa neraz pýtala, prečo som hneď nezomrela. Moji rodiča žijú podľa Slova života a zakaždým mi dávali tú istú odpoveď: ,Anna, Boh ťa nesmierne miluje a má pre teba špeciálny plán.‘ Pomáhali mi s mojimi telesnými obmedzeniami tak, aby som sa pri ťažkostiach nezablokovala a namiesto toho radšej ,milovala druhých ako prvá‘, tak ako s nami zaobchádzal Boh. Uvedomila som si, ako sa veľa situácií okolo mňa mení, mnohí ľudia začali byť ku mne postupne otvorenejší, a nielen to. Od otca som dostala osobný odkaz, ktorý som mala otvoriť až po jeho smrti, bola v ňom len jedna veta: ,Moja noc nepozná temnotu.‘ Moja každodenná skúsenosť potvrdzuje, že keď sa rozhodnem pre lásku a službu voči tomu, kto je pri mne, mraky sa vytratia a dokážem zakúšať Božiu lásku ku mne.“

Sme šťastní, že máme svetlo bez toho, aby sme videli

Mnohokrát vo svojom živote potrebujeme vidieť znamenia, ktoré potvrdia, že naše veľké ideály dialógu a bratstva sú skutočne možné, a tak znovu môžeme otvoriť srdcia radosti a nádeji. Niekto nám rozpráva nejakú nádhernú skúsenosť a dokonca by nám chcel odovzdať tú istú radosť. Ale my nie sme schopní prijať to, čo sme priamo nezažili. Chceme osobne vidieť a dotýkať sa.

 Je nevyhnutné, aby tento návrh všeobecného otvoreného dialógu zostal podnetom aj pre nasledujúce generácie, aby bol jeho prenos založený na svedectve tých, ktorí napredovali v tomto projekte, verne odovzdávali svoje slovo a podľa neho aj žili.

 My všetci sme prostredníctvom našich každodenných skúseností a života druhých objavili hodnotu „štvrtého dialógu“ a tak sme sa pripojili bez toho, aby sme ho videli už naplno realizovaný. Preto „sme šťastní“.

 A pre život podľa tejto ÍDEY si pripomeňme pozvanie Chiary Lubichovej, ktorá nám hovorí, aby sme sebe a všetkým ľuďom vtlačili do vedomia presvedčenie, že máme účasť na tom istom ideáli, vrytom do našej mysle. Môžeme ho pochopiť do hĺbky, stretnúť sa s ním vo svojom vnútri, vo svojom srdci, a to až po objav významu a dôležitosti byť medzi dvomi alebo tromi zjednotenými bratmi a v boji za tie isté idey. Je to pozvanie oživiť istotu vzájomnej lásky a nečakať na opory alebo znamenia pre napredovanie v konkrétnej práci v našom živote. Nepochybujme, že takto sa tvoria dejiny, hoci sa nám tento ideál môže zdať vzdialený, aj keď sa ocitáme v zložitých situáciách, alebo nás zdolávajú komplikované okolnosti.

 Anna je mladá Austrálčanka, ktorá sa narodila s vážnym telesným obmedzením. Rozpráva: «V období dospievania ťarcha mojich telesných obmedzení bola taká, že som sa neraz pýtala, prečo som hneď nezomrela. Moji rodičia žijú podľa svojho náboženského presvedčenia a zakaždým mi dávali tú istú odpoveď: „Anna, Boh ťa nesmierne miluje a má pre teba špeciálny plán.“ Pomáhali mi s mojimi telesnými obmedzeniami tak, aby som sa pri ťažkostiach nezablokovala a namiesto toho radšej milovala druhých. Vtedy som si uvedomila, ako sa veľa situácií okolo mňa mení, mnohí ľudia mi začali otvárať svoje srdcia a k mnohým ďalším. Od otca som dostala osobný list, ktorý som mala otvoriť až po jeho smrti. Bola v ňom len jedna veta: „Moja noc nepozná temnotu.“

Moja každodenná skúsenosť potvrdzuje, že keď sa rozhodnem pre lásku a službu voči tomu, kto je pri mne, mraky sa vytratia a viem zakúsiť Božiu lásku ku mne.»

Myšlienka na mesiac sa zrodila v Uruguai v kontexte Štvrtého dialógu, príklad porozumenia medzi osobami rôznych náboženských a nenáboženských zvyklostí, ktorých mottom je „budovanie dialógu“. Táto myšlienka má za úlohu podieľať sa na ideále univerzálneho bratstva.