V októbri 2006 Chiara Lubichová napísala: „Celý náš život sme vyzývaní dávať: dávať chudobným, tým, čo žiadajú, tým, čo potrebujú požičať, dať jedlo tomu, kto je hladný, dať šatstvo tomu, komu je zima, dávať zadarmo a nezištne… Proti egoistickému inštinktu zhromažďovania zásob postavme štedrosť; proti sústredeniu sa na vlastné potreby postavme pozornosť voči druhému; proti kultúre mať, vlastniť, postavme kultúru dávania. Táto nová MYŠLIENKA NA TENTO MESIAC nám môže pomôcť znovu objaviť hodnotu každého nášho skutku, od práce v domácnosti, v úrade či v dielni až po administratívne úkony, a takisto našu zodpovednosť v občianskej, politickej a náboženskej oblasti. Všetko je možné premeniť na pozornú, starostlivú službu. Láska nám dá nové oči, aby sme vytušili, čo druhí potrebujú a ako im veľkodušne a kreatívne môžeme vyjsť v ústrety.“
Potvrdzuje to príbeh dievčatka z Konga menom Vergence: „Išla som do školy a bola som skutočne veľmi hladná. Cestou som stretla môjho strýka, ktorý mi dal peniaze na desiatu, lenže o kúsok ďalej som zbadala veľmi chudobného človeka. Hneď mi napadlo, že tie peniaze dám jemu. Priateľka, čo išla so mnou, ma od toho odrádzala, lebo mám myslieť na seba! Povedala som si však: ja si zoženiem niečo na zjedenie, ale on? A s veľkou radosťou v srdci som mu dala peniaze, čo som mala na desiatu.“
Táto nová logika nám stále pripomína, že čokoľvek máme, je to preto, aby sme sa s tým podelili, nikdy teda nemáme zhromažďovať pre seba. Všetkých nás pozýva, aby sme si uvedomili, že to, čo sme dostali: energiu, nadanie, schopnosti či hmotný majetok, máme poskytnúť, aby poslúžilo ostatným.
Podľa ekonóma Luigina Bruniho „nezištnosť môže byť súčasťou akejkoľvek našej činnosti. Ona ale neznamená dávať ,grátis‘, čiže zadarmo, práve naopak. Nezištnosť totiž nemá nulovú hodnotu, ale nekonečnú hodnotu, takže sa dá odplatiť len ďalším nezištným činom.“
Nezištnosť teda prekračuje logiku trhu, konzumizmu a individualizmu a otvára dvere spoločenskému cíteniu, bratstvu, ochote deliť sa a kultúre dávania.
Skúsenosť potvrdzuje, že nezištná láska je skutočnou provokáciou s neočakávanými pozitívnymi účinkami, ktoré sa rýchlo šíria aj v spoločnosti.
Udialo sa to aj v prípade jednej iniciatívy, ktorá sa začala v roku 1983 na Filipínach: V tom čase bola politická a sociálna situácia v krajine veľmi zložitá a mnoho ľudí sa zapájalo do hľadania pozitívneho riešenia. Aj skupinka mládeže sa zapojila, a to originálnym spôsobom: otvorili svoje skrine a pozbierali všetko, čo už nepotrebovali. Rozpredali to na trhu a s týmto malým kapitálom začali od nuly budovať sociálnu iniciatívu, ktorú v miestnom jazyku nazvali Bukas Palad, čo znamená „Otvorenými rukami“. „Zadarmo ste dostali“ je odvtedy motorom ich projektu. Neskôr sa k nim pridalo niekoľko lekárov, ktorí nezištne poskytli svoju odbornú pomoc, ako aj mnoho ďalších ľudí, ktorí otvorili svoje srdcia, náruče a dvere svojich domovov.
Takto sa zrodila a rozšírila široká sociálna aktivita zameraná na tých najchudobnejších, ktorá dodnes poskytuje svoje služby vo viacerých filipínskych mestách. Najdôležitejšie, čo dosiahli a upevnili však bolo to, že počas týchto rokov sa z adresátov tejto pomoci stali aktívni tvorcovia vlastného pozdvihnutia.
