August 2021: Kto sa teda poníži ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve.

„Kto sa teda poníži ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve.“ (Mt 18, 4)

Kto je v spoločnosti, v Cirkvi, v politike či v obchodných záležitostiach najväčší, najmocnejší a víťaz?

Táto otázka ovplyvňuje vzťahy, usmerňuje rozhodnutia a určuje stratégie. Vyjadruje prevládajúcu logiku, ku ktorej sa tiež mimovoľne uchyľujeme, možno aj pri snahe zabezpečiť kladné a účelné riešenie pre niekoho z nášho okolia.

Matúšovo evanjelium nám tu predstavuje Ježišových učeníkov, ktorí prijali zvestovanie nebeského kráľovstva, ale chceli poznať aj požiadavky kladené na popredné osobnosti nového Božieho ľudu. „Kto je najväčší?“

Na zdôraznenie odpovede vykonal Ježiš jeden zo svojich prekvapivých skutkov – doprostred menšieho zástupu postavil dieťa a svoje gesto doplnil jasnými vyjadrením:

„Kto sa teda poníži ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve.“

Ako protiklad k mentalite súťaživosti a sebestačnosti kladie Ježiš najslabší článok spoločnosti, toho, kto nezastáva funkcie, ktorými by sa vystatoval alebo ich obhajoval, ale v plnom rozsahu je odkázaný na pomoc druhých a spontánne sa im zveruje. Nie je to však prijatie pasívnej úlohy a vzdanie sa proaktívneho a zodpovedného konania, je to skôr prejav skutku vôle a slobody. Ježiš skutočne vyžaduje, aby sme sa stali malými, vyžaduje od nás úmysel a odhodlanie urobiť rozhodný obrat.

„Kto sa teda poníži ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve.“

Pozrime sa, ako sa venuje charakteristikám evanjeliového dieťaťa Chiara Lubichová: „(…) dieťa sa s dôverou zveruje do opatery otcovi a matke: verí v ich lásku. (…) Autentický kresťan verí podobne ako dieťa v Božiu lásku, vrhá sa do náruče nebeského Otca, vkladá do neho neobmedzenú dôveru. (…) Deti sú vo všetkom závislé od rodičov. (…) Aj my, ,evanjeliové deti‘, vo všetkom závisíme od Otca: (…) on vie o všetkom, čo potrebujeme, ešte skôr, ako by sme ho o to požiadali, a dáva nám to ako dar. Aj samotné Božie kráľovstvo sa nezískava, ale prijíma ako dar z Otcových rúk.“

Chiara ešte zdôrazňuje, ako sa dieťa bezvýhradne zveruje do otcových rúk a ako sa všetko od neho učí. Podobne: „evanjeliové dieťa“ vkladá všetko do Božieho milosrdenstva, zabúda na všetko, čo bolo, každý deň začína nový život, je vnímavé na podnety neprestajne tvorivého Ducha Svätého. Dieťa sa nevie naučiť rozprávať samo, potrebuje niekoho, kto ho to naučí. Ježišov učeník (…) sa z Božieho slova učí všetko až po reč a život podľa evanjelia.

Dieťa má sklon napodobňovať svojho otca. „Takisto aj ,evanjeliové dieťa‘ (…) miluje každého, pretože nebeský otec ,dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých‘; miluje ako prvé, pretože on nás miloval už vtedy, keď sme boli ešte hriešnici; miluje nezištne, bez postranných úmyslov, pretože tak miluje nebeský Otec.“^[1]

„Kto sa teda poníži ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve.“

Vincente z Kolumbie píše, ako jeho rodina prešla skúškou pandémie v režime veľmi prísnej karantény: „Keď vstúpil do platnosti zákaz vychádzania, každodenný život sa v okamihu zmenil. Moja manželka a dvaja starší synovia sa museli pripravovať na niekoľko skúšok na univerzite, no najmladší si nevedel zvyknúť na virtuálne štúdium. Doma nikto nemal čas venovať sa druhému. Pri pohľade na chaos, ktorý u nás prepukol, som si uvedomil, že nastala príležitosť na vtelenie umenia milovať do nášho ,nového života‘ podľa žitého evanjelia. Začal som dávať do poriadku kuchyňu, pripravovať jedlo, organizoval som naše stravovanie. Nie som veľmi zdatný kuchár, ani najdôslednejší v upratovaní, ale pochopil som, že by to pomohlo znížiť každodennú vnútornú nervozitu. To, čo sa začalo ako skutok lásky pre daný deň, sa natiahlo na hodne mesiacov. Keď mali ostatní členovia rodiny porobené každodenné povinnosti, tiež sa začali venovať upratovaniu, dávali na poriadok šatstvo alebo niečo v dome. Spoločne sme usúdili, že slová evanjelia sú pravdivé a že vynachádzavá láska vnukne, ako usporiadať všetko ostatné.“

[1]  Ch. Lubichová,  Parola di Vita ottobre 2003, tamtiež, Parole di Vita, spracoval Fabio Ciardi (Opere di Chiara Lubichová 5; Città Nuova, Roma, 2017), s. 700-703.

Myšlienka na mesiac sa zrodila v Uruguai v kontexte Štvrtého dialógu, príklad porozumenia medzi osobami rôznych náboženských a nenáboženských zvyklostí, ktorých mottom je „budovanie dialógu“. Táto myšlienka má za úlohu podieľať sa na ideále univerzálneho bratstva.