Dvadsiate piate číslo Katolíckych novín z 18. augusta 2008 prinieslo krátky nekrológ redakcie pod názvom Odišiel Jozef Petrek:
„Jozef Petrek sa narodil 22. augusta 1951 v Nižnom Slavkove, odkiaľ sa rodina presťahovala do Spišskej Novej Vsi. V sedemdesiatych rokoch sa stretol so spiritualitou Máriinho diela (Hnutia fokoláre) a v ňom sa zasvätil Bohu. Od roku 1978 žil v spoločenstvách fokoláre striedavo v Bratislave, Košiciach, Moskve a Brne. Plodne pracoval vo vydavateľských aktivitách Hnutia fokoláre. V roku 2002 sa uňho prejavila vážna choroba, ktorá postupne ochromovala jeho fyzické sily, ale stávala sa pre neho zdrojom na ďalší rast jeho vnútorného spoločenstva s ukrižovaným a opusteným Ježišom. Všetky fyzické a duchovné bolesti trpezlivo obetoval za vzostup jednoty vo svete a za triumf Panny Márie. Zomrel 9. augusta. Rozlúčka so zosnulým sa konala 13. augusta v Spišskej Novej Vsi.“
Po tomto stručnom texte sa nám hneď zo šera spomienok vynorí jasná osoba a osobnosť Jožka Petreka. Ale aké šero!? Hoci už bude pomaly desať rokov, čo opustil tento svet, keďže veľkoryso a oddane prijal Otcovo pozvanie, zdá sa, ako keby sa jeho úsmev tu medzi nami už-už mal objaviť a zaplaviť pokojom naše srdcia…
Poznali sme sa dávno, ani to nie je dôležité. Zaiste od sedemdesiatych rokov. Neskôr sme sa poznali dokonca aj pracovne. Keď som dostal ponuku od ministra kultúry Dušana Slobodníka na funkciu riaditeľa Bibiany, spomenul som to Lacovi Hučkovi, terajšiemu gréckokatolíckemu biskupovi v Prahe, ktorý bol vtedy zodpovedný za mužskú časť Hnutia fokoláre. A on mi vraví, čo tam budeš robiť takú úradnícku robotu, poď radšej do Vydavateľstva Nové mesto za redaktora. Tak sa stalo. Jožko Petrek už nejaký čas stál na čele vydavateľstva, ktoré malo sídlo na Vrútockej ulici na Trnávke. Denne som teda dochádzal z Petržalky na Trnávku a tešil som sa, že môžem byť pri tom a pomáhať Jožkovi. Neskôr mi navrhol, že môžem pracovať v ich voľnom byte v Petržalke, aby som nestrácal čas cestovaním. Nuž som redigoval texty kníh tam, no po čase som zistil, že to nie je ono – byť sám. Znova som teda dochádzal na Vrútockú.
Po vyše roku som dostal ponuku byť tajomníkom Spolku slovenských spisovateľov. Svorne sme si uvedomili, že pre mňa a moju rodinu bude lepšie, keď tú ponuku prijmem. Ako sa neskôr ukázalo, toto rozhodnutie bolo užitočné aj pre vydavateľstvo – Laco Hučko mi navrhol, aby som bol riaditeľom vydavateľstva Nové mesto, s čím som súhlasil. S Jožkom Petrekom sa mi spolupracovalo naozaj dobre. Vedel som, že mi dôveruje, nielen pokiaľ ide o text, a ja som dôveroval jemu a často som sa opieral o jeho úsudok. Jeho reč bola priama, myšlienky spirituality hnutia, vedel som a cítil, mal v sebe ukotvené pevne, pochybnosti, ak sa objavili, zveroval Panne Márii, veď šlo napokon o jej Dielo.
Keď mal ísť do Moskvy, tak sa stalo, že sme leteli tým istým lietadlom. Vyslali ma totiž zo Spolku spisovateľov s rusistom prof. Andrejom Červeňákom na služobnú cestu. Mal som príjemný pocit z toho, že ho ako priateľ sprevádzam na nové, nepoznané a zaiste nie ľahké pôsobisko. V moskovskom fokoláre som ho, pravdaže, navštívil, zoznámil som sa s jeho novými spoločníkmi, ba čo viac, inokedy som s Jožkom navštívil priateľa prekladateľa Milana Tokára, ktorý na našom zastupiteľskom úrade v Moskve pracoval v diplomatických službách. Tak sa tam Jožko neskôr dostal do zamestnania. No povedzte, boli to náhody?
Po čase, keď sa Jožko znova dostal do Bratislavy, pracoval opäť vo Vydavateľstve Nové mesto, ktoré sídlilo ešte v uršulínskom kláštore, ale už len v jednej kancelárii. Šiel som ho navštíviť, trocha sme sa rozprávali. „Vieš, ty si tu mal byť a nie ja,“ povedal mi rozhodne, no zároveň akosi trpko. Priznám sa aj po rokoch, že mi vtedy dobre padli jeho úprimné slová.
Rád to hovorím, že Jožko Petrek bol nielen môj priateľ, ale aj priateľ našej rodiny. Sám vyšiel z peknej rodiny a rodina bola preňho všetko. Rád nás navštevoval, a nielen pri rodinných udalostiach. Vedel oceniť kuchársku zručnosť manželky Oľgy, vedel sa znížiť k deťom a s radosťou vplynúť do ich krásneho, radostného sveta. Bol zrazu jednoducho ako ďalší člen našej rodiny. Vedel nenásilne, prirodzene deťom priblížiť myšlienky spirituality, zaujať ich Božími vecami. A rád sa s nimi aj zahral. A keď bolo treba, aj prísne napomenul.
Rovnako bol všímavý aj k našim rodičovským, rodinným či pracovným problémom a starostiam.
Hovorila mi naša najstaršia dcéra Ľudmila, že keď boli s Jurajom navštíviť Jožka v už jeho pokročilej chorobe, zavolal si bližšie k sebe ich syna Marka a s vážnou naliehavosťou v slabnúcom hlase mu povedal, aby bol vždy dobrým človekom. Myslím, že tento jeho apel vystihuje jeho samého naplno. Jožko Petrek bol totiž naozaj dobrým človekom. Hovoril o tom jeho úsmev, jeho duchovnou radosťou prežiarené oči, no predovšetkým jeho skutky lásky. Máriino dielo mu pomáhalo k hlbšej duchovnej formácii a dôkladnejšej pripravenosti pre Boha.
Odišiel tak, ako žil. Rozlúčka s ním v Spišskej Novej Vsi 13. augusta 2008 dosvedčovala, ako ho ľudia mali radi. Láska je však vždy len obojsmerná…
Jožko zasieval lásku, ktorá v nás rokmi zreje. Žatva môže prísť každú chvíľu… Jožko nás povzbudzuje prižmúrenými veselými očami, sám plný pochopenia pre naše slabosti.
