Rakety a bomby ešte stále ohrozujú mier vo svete. Prinášame naliehavý editoriál od Chiary Lubichovej z časopisu Città Nuova z februára 1991:
»Nech zavládne mier, neprestaňme sa modliť. V tejto chvíli by sme mali všetci v sebe cítiť naliehavé volanie napraviť to, čo sa v minulosti pokazilo. Ľudia nekonali Božiu vôľu – tú v prospech mieru a pokoja, ale konali tú svoju.
Musíme sa vynasnažiť, ako ešte nikdy, napĺňať dokonale Jeho vôľu. „Nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane.“ Dnes tieto Ježišove slová musia pre nás nabrať špeciálnu dôležitosť. Všetko ostatné je druhoradé. Nemá byť pre nás napríklad tak dôležité, či sme zdraví alebo chorí, či študujeme alebo slúžime, či spíme alebo sa modlíme, či žijeme alebo zomierame. Dôležité je, aby sme Božiu vôľu robili tou našou, aby sme ju stelesňovali životom.
Tak sa žilo na začiatku nášho Hnutia, keď na pozadí jednej vojny nám Duch osvetľoval skutočné hodnoty vecí. Keď sme videli, čo všetko zničila a spôsobila nenávisť, Boh sa ukázal ako to jediné, čo žiadna bomba nemôže zničiť. Boh je Láska. Bol to tento veľký objav, duchovná bomba, ktorá spôsobila, že sme zabudli na všetky ostatné, čo padali naokolo. Postupne sme si uvedomovali, že nad všetkým a všetkými je Boh Láska, že jeho prozreteľnosť je nasmerovaná k všetkým, čo ho milovali. Rozpoznávali sme stopu jeho lásky vo všetkých okolnostiach, aj v tých bolestných úderoch. On nás nesmierne miloval. A ako sme my mohli oplatiť jeho lásku? „Nie kto mi hovorí: Pane, Pane!, ale iba ten, kto plní moju vôľu, ma miluje.“ Mohli sme teda milovať tak, že sme plnili jeho vôľu.
Sprítomňovať modlitbu Ježišovho odkazu
Keď sme takto žili, učili sme sa stále s väčšou pozornosťou počúvať ten náš vnútorný „hlas“, hlas svedomia, ktorý nás upozorňoval na Božiu vôľu v jej rôznych podobách: cez jeho Slovo, naše povinnosti, okolnosti či inšpirácie. Boli sme si isté, že nás Boh postupne vtiahne do svojho nebeského dobrodružstva, ktoré sme predtým nepoznali. Do dobrodružstva, kde sme boli zároveň účinkujúcimi aj divákmi v jeho obraze lásky, ktorý sme mohli okamih za okamihom tvoriť svojou slobodnou vôľou. Chvíľu nato nám začal ukazovať východisko pre našu budúcnosť a úloha, pre ktorú sa narodilo naše Hnutie, sa stávala stále viac uchopiteľná: sprítomňovať modlitbu Ježišovho odkazu: „Otče, aby všetci jedno boli,“ spolupracovať s ním na budovaní stále viac zjednoteného sveta.
Týmto spôsobom môžeme žiť aj dnes. Zmenil sa nám neočakávane a bolestne život? […] Máme chvíle, keď sa bojíme, sme skľúčení dokonca až tak, že pochybujeme o živote? Alebo žijeme obyčajný každodenný fádny život ďaleko od nebezpečenstiev? Pre všetkých rovnako platí: nie to alebo ono, ale Božia vôľa: načúvať a dať ju na prvé miesto v našich srdciach, myšlienkach, hlavách; poskytnúť všetky naše sily jemu do služby, až potom nasleduje všetko ostatné. […] Tak zostane v našich srdciach Kristus a budeme súdržnejší, jednotnejší, viac „jedno“, budeme všetko zdieľať a modliť sa jeden za druhého a za to, aby znova zavládol mier.«
zdroj: Città Nuova číslo 4/1991. Neskôr vyšlo v zborníku: Chiara Lubich, Attualità. Leggere il proprio tempo, Città Nuova, str. 85-87, 2013.
