Rozhovor s Mariou Voce o Vyhlásení z 21. februára 2017 z Ekumenického centra v Ottmaringu (Augsburg, Nemecko) kde sa konalo každoročné stretnutie Generálnej rady Hnutia Fokoláre.
Prečo bolo potrebné takéto Vyhlásenie?
Táto potreba sa zrodila z vnútra, pretože fakt, že sme tu v Ottmaringu, kde je svedectvo ekumenizmu evidentné – to, že dve komunity stabilne spolu žijú, jedna sa zrodená v Katolíckej cirkvi, druhá v evanjelickom prostredí, obidve s účastníkmi rozličných cirkví – to nás pobáda aj ku konkrétnemu záväzku vo vnútri Hnutia, ktorý by sa šíril do sveta a nezostal iba tu. Toto Vyhlásenie chce odhaliť, že ekumenizmus je skutočne naše poslanie a že preň treba pracovať.
Komu je určené toto Vyhlásenie?
Je to záväzok, ktorý na seba zobralo Hnutie, preto je v prvom rade určené hlavne jemu, aby si uvedomilo hodnotu ekumenizmu, teda hodnotu spoločného svedectva toho, čo nás spája, aby sme pokročili na ceste a prekonávali prekážky. V Hnutí sme všetci povolaní žiť to a teraz si to viac zoberieme za svoje. Nemôže byť vo Fokoláre ani jedna osoba, ktorá si po prečítaní Vyhlásenia bude myslieť vo svojom svedomí pred Bohom, že zodpovednosť za ekumenizmus majú len krajiny, kde žijú kresťania viacerých denominácií, že sa to netýka jeho národa. Že sa ho to osobne nedotýka, lebo je spokojný vo svojej cirkvi a nezaujímajú ho takéto problémy.
Čo by sa teda od zajtra malo v Hnutí zmeniť?
Verím, že to chce konverziu srdca, teda zažač myslieť ekumenicky. Začať rozmýšľať tak, že akýkoľkek brat, ktorého stretnem, či už je členom mojej cirkvi alebo akejkoľvek inej, je súčasťou Kristovho tela. Toho tela, pre ktoré dal Ježiš svoj život. Je to vlastne môj pokrvný brat, a preto čo zaujíma jeho, zaujíma aj mňa, jeho utrpenie je aj mojím utrpením. Možno sa bude iba treba modliť na tento účel, pretože nie vždy sa dá robiť niečo iné. Ale modlitba samotná nestačí. Je nevyhnutné zaujímať sa o všetkých bratov kresťanov. Pomocou všetkých tých vymožeností, ktoré tu dnes máme, bude stále jednoduchšie stretávať a rozprávať sa, prijímať ľudí, ktorí nie sú z našej cirkvi. Nemožno ich prijať inak ako bratov, ktorí sú súčasťou Kristovho tela. Len ak ich takto prijmeme, budeme neskôr schopní prijať tých, ktorí nie sú súčasťou Kristovho tela v úzkom slova zmysle, pretože nemajú krst, ktorí spája všetkých kresťanov.
Je to záväzok srdca, čo nás pobáda k verejnému svedectvu?
Dnes nemá význam, aby kresťania vystupovali rozdrobení. Už aj tak majú malý vplyv a budú vplývať stále menej, ak nebudú jednotne svedčiť jedno Evanjelium, prikázanie vzájomnej lásky. A ak my kresťania neviem takto svedčiť, svet nebude môcť stretnúť Boha, pretože nebude môcť stretnúť toho Ježiša, ktorý je prítomný tam, kde sú kresťania zjednotení vo vzájomnej láske. Ak ho stretnú, zrodí sa v nich viera, zmenia postoje, svoje spôsoby správania, zmení sa hľadanie pokoja a riešenia spravodlivosti, zodpovednosť za solidaritu medzi národmi.
Aký je centrálny bod ottmaringského Vyhlásenia?
Je to odvolanie sa na stretnutie v Lund, vo Švédsku, ktoré sa uskutočnilo 31. októbra minulého roka, pretože to bola famózna udalosť, ktorá nebola – možno – až tak docenená. Ako Hnutie upozorňujeme na to, že je nevyhnutné, aby sa vynoril duch stretnutia v Lund, ktorý je zhrnutý v tomto Vylásení, ktoré žiada, aby sme rástli vo vzájomnej dôvere a spoločnom svedectve Evanjelia. Aby sme ľuďom dosvedčovali Krista – božiu lásku. Toto je absolútny záväzok, ktorý na seba berieme. V Lund sme boli svedkami významného gesta medzi zodpovednými za Katolícku cirkev a Svetový zväz evanjelických cirkví, a teda na najvyššom stupni. Ale ak to ostane len na najvyššom stupni, ak to nezostúpi do konkrétnych životných skutkov komunity, zostane z toho pekná historická spomienka, ale nebude to mať dosah na naše dnešné situácie.
Hnutie sa teda bude snažiť pozbierať dedičstvo stretnutia v Lund a šíriť jeho ducha?
Určite áno. A tiež si želáme, aby toto naše vyhlásenie prišlo aj k cirkevným zodpovedným, aby mali o dôvod viac dúfať, tým že im ukážeme, že vo svete sú osoby, ktoré chcú žiť takýmto spôsobom. Ekumenizmus je nevyhnutnosť doby. Nie je to tak, že sa môžeme pýtať, či budeme alebo nebudeme pokračovať. Musí pokračovať. Pretože odpovedá na potrebu Boha, ktorú má každý z nás, aj keď si toho možno nie je vedomý. Efektívnou odpoveďou je byť jednotní, aspoň medzi kresťanmi. Inak je to veľký nedostatok.
