Slovo života
„Dúfajte, ja som premohol svet!“ (Jn 16, 33)
Priznajme si, že v dobe, v ktorej žijeme a o ktorej dennodenne dostávame čoraz pochmúrnejšie správy, nám toto Slovo môže pripadať tak trochu „mimo“. Akoby nás všetko chcelo len odrádzať, cítime, ako nás opantáva neistota, či pre situácie, ktoré nás presahujú, alebo pre náročné požiadavky na výkon a výsledky.
Jánovo evanjelium sa nám však prihovára z podobnej situácie: apoštoli boli práve okolo Ježiša pri poslednej večeri. A tam sa dramaticky striedajú bratstvo a zrada, darovanie samého seba a pochmúrnosť zla. Ježiš ich svojím posledným príhovorom pripravuje na skúšku umučenia, ale zároveň ich ubezpečuje, že sa vráti. Sám osobne ich varuje: „vo svete“ ich môžu zachvátiť búrky a sklamania, ale v ňom vždy nájdu pokoj a plnosť života.
Jeho slová sú prísľubom, ktorý dáva nádej:
„Dúfajte, ja som premohol svet!“
Ak v nás vonkajšie okolnosti a naša krehkosť vyvolávajú strach a utrpenie, Ježiš nás pozýva, aby sme sa mu zverili a aj dnes rozpoznávali znamenia jeho prítomnosti v našom živote, tak nadobudneme nový pohľad na realitu okolo nás.
Chiara Lubichová píše: „Ak v našich životoch existuje niečo tajomné, tak je to bolesť. (…) A aj tí, ktorí sú nám nablízku a majú nás radi, nám často nedokážu pomôcť ju prekonať; niekedy nám však stačí, keď ju s nami niekto prežíva, hoci aj mlčky. Ježiš spravil práve to: priblížil sa ku každému z nás až do tej miery, že mal s nami všetko spoločné. Ba čo viac: vzal na seba každú našu bolesť a stal sa bolesťou spolu s nami, až po zvolanie: ‚Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?‘ (Mt 27, 46). (…) Každá fyzická, duševná či duchovná bolesť mi ho pripomína, je to jeho prítomnosť, jeho tvár. Môžem povedať: „V tejto bolesti ťa milujem, opustený Ježiš. Si to ty, kto moju bolesť urobil svojou a prichádzaš ma navštíviť. Preto ju chcem a objímam!“ Ak sme potom pozorní v tom, aby sme milovali, odpovedali na jeho milosť, chceli to, čo od nás chce Boh v nasledujúcom okamihu, a žijeme svoj život pre neho, zažijeme, že bolesť väčšinou zmizne. Pretože láska priťahuje dary Ducha: radosť, svetlo a pokoj.“[1]
„Dúfajte, ja som premohol svet!“
A tak aj vo chvíľach temnoty nech je to práve on v nás, kto premáha zlo dobrom, prekonáva pokušenie uzavrieť si srdce, aby sme boli blížnym pre svojich bratov a sestry, slúžili im s láskou v malých každodenných skutkoch, a takisto spoločenskou angažovanosťou v prospech spoločného dobra.
Aj vzájomná láska v spoločenstve svedčí o Pánovej blízkosti a povzbudzuje nás. Tu je skúsenosť mladého Javiera z Dominikánskej republiky:
„Bol som na návšteve u svojho bratranca a chcel som vyliezť na múr na dvore. Ten sa však na mňa zrútil a pritlačil mi pravú nohu. V nemocnici som vravel rodičom, že tú bolesť neznesiem. Otec mi láskavo povedal: ‚Je to, ako podieľať sa na utrpení Ježiša: snaž sa ho objať.‘ Keď som sa prebudil, uvedomil som si, že už nemám jednu nohu. Spočiatku som veľmi plakal. Postupne som však pocítil vnútorný pokoj s dôverou, že Boh určite má pre mňa svoj plán.
Vďaka láske a podpore mladých ľudí z našej komunity i z celého sveta mám teraz dočasnú protézu a o pár mesiacov dostanem trvalú. Život doma sa postupne vrátil do normálu. Pomáham v domácnosti, som nablízku svojej rodine a podarilo sa mi dokonca úspešne ukončiť školu s výborným prospechom. Všetci – moja rodina, priatelia aj personál nemocnice – boli ohromení pokojom a pozitívnym prístupom, ktoré som sa snažil zachovať.“
Zostavila Letizia Magriová a tím Slova života.
[1] Chiara Lubichová, Slovo života, marec 2005, v Parole di Vita, redaktor Fabio Ciardi, (Opere di Chiara Lubich 5), Rím, Città Nuova, 2017, s. 745-746.
Slovo života pre deti a tínedžerov
Myšlienka na mesiac
Myšlienka na mesiac sa zrodila v Uruguai v kontexte Štvrtého dialógu, príklad porozumenia medzi osobami rôznych náboženských a nenáboženských zvyklostí, ktorých mottom je „budovanie dialógu“. Táto myšlienka má za úlohu podieľať sa na ideále univerzálneho bratstva.
