Bdejte…
V každom historickom období existovalo mnoho ťažkostí, vojen a najrozličnejšie utrpenia. Ale je jedno veľké tajomstvo, ktoré stále platí: žiť dobre prítomný okamih. Sme zaujatí bežnými každodennými vecami a preto často riskujeme, že zabúdame na prítomnosť, keďže sme príliš zabraní v starostiach o zajtrajšok.
Bdejte…
Táto výzva nabáda mať otvorené oči, deň čo deň, aby sme pomáhali nájsť cestu tým, čo žijú v tme.
Neistota vzhľadom na presný deň našej smrti nás povzbudzuje intenzívne žiť v prítomnom okamihu tým, že milujeme dnešok, nie zajtrajšok a odpúšťajme teraz, nie potom; meňme svoje okolie v danej chvíli, nie až keď nájdeme čas v preplnenom diári.
K tejto myšlienke Chiara Lubichová napísala: „Všimol si si, ako zväčša život nežiješ, ale len prežívaš v očakávaní určitého ‚potom‘, v ktorom by mal prísť lepší čas? Faktom je, že tá chvíľa, tá pekná chvíľa príde, nie však tá, ktorú ty očakávaš. Tvoj inštinkt ťa vedie k očakávaniu niekoho alebo niečoho, čo by ťa uspokojilo: možno si to predstavuješ ako nejaký slávnostný deň alebo viac voľného času alebo nejaké výnimočné stretnutie … keď však tieto chvíle pominú, skončí alebo poklesne aj tvoje uspokojenie. Opäť sa ponoríš do každodennej monotónnosti bytia, ktoré nežiješ s presvedčením, ale stále v očakávaní čohosi. Pravdou však je, že medzi prvkami, z ktorých sa skladá aj tvoj život, je jeden, ktorému sa nikto nemôže vyhnúť… To je tá najkrajšia chvíľa, po ktorej podvedome túžiš, pretože si stvorený preto, aby si bol šťastný. A plné šťastie môže dať len láska.“
Bdejte…
Život nám predkladá množstvo výziev a my sa pýtame: „Kedy sa celé toto trápenie skončí?“ Nemôžeme pasívne čakať. Každý okamih treba využiť na urýchlenie vzniku všeobecného bratstva. Každý malý skutok z lásky, každá láskavosť, každý darovaný úsmev premieňa naše bytie na trvalé a plodné očakávanie.
Paco spolupracuje v istej španielskej nemocnici, v ktorej veľkú časť pacientov tvoria starí ľudia neraz s vážnymi ochoreniami.
Rozpráva: „Zaklopal som na dvere izby staršieho pacienta, ktorý často s hnevom reagoval na každú maličkosť. Chvíľu som váhal, no chcel som mu priniesť svedectvo o láske. Vstúpil som so svojím najkrajším úsmevom a prívetivo som sa mu prihovoril. Pobudol som s ním len chvíľu. A keď som sa lúčil, bol spokojný a prítomná dcéra bola celá v úžase.“
