Homília prednesená manilským arcibiskupom kardinálom Luisom Antoniom G. Tagleom počas omše, ktorá bola vyvrcholením Genfest-u, ktorý sa uskutočnil vo World Trade Center v Manile, 8. Júla 2018
Drahí bratia a sestry v Kristovi, znovu chcem vyjadriť našu vďaku nášmu milujúcemu Bohu, ktorý si nás zhromaždil nielen dnes, ale počas týchto posledných dní, ale špeciálne dnes pri slávení Eucharistie v túto prekrásnu nedeľu. Nedeľu kedy si pripomíname uzdravujúcu Božiu lásku v Ježišovom zmrtvýchvstaní. Uzdravenie. Uzdravenie rán, uzdravenie rozdelení, uzdravenie toho čo ohrozuje posolstvo lásky a spoločenstva, ktoré by láska mala prinášať.
Mladí, ktorí ste tu, chcem vedieť kto z vás je naozaj mladý, naozaj mladí prosím zdvihnite ruky. 18 až 34 rokov, prečo dvíham svoju ruku? (smiech) Dobre teda, ďakujem vám, že ste prišli na Filipíny, špeciálne tí, ktorí ste z iných častí sveta. (potlesk) Už príchod tu je znakom témy „Prekročiť hranice“. (potlesk) A chcem poďakovať aj tým, čo nie sú až tak mladí, naším biskupom, nášmu drahému apoštolskému nunciovi, našim kňazom a rehoľníkom. Vedzte, vy mladí ľudia celého sveta, že my, vaši starší, vás milujeme, naozaj vás máme radi. (potlesk) Prosím modlite sa za farnosti týchto kňazov. Toto ráno nemali omše, lebo sú tu s vami. (potlesk) (kardinál Tagle sa smeje) Nie, som si istý, že požiadali iných kňazov aby sa postarali o pastoračné povinnosti v ich farnostiach.
Ale naše stretnutie je už žitím témy „Prekročiť hranice“ a my potrebujeme živé svedectvo pre svet, ktorý je stále viac rozdelený napriek všetkým rečiam o globalizácii, oni všetci o tom hovoria, ale v skutočnosti je tu toľko zranení. Dokonca hovoríme o roztrieštenom svete. Múry sú nielen stavané, ale už existujúce múry sa stávajú hrubšími a vyššími. A tak nepotrebujeme len slová, ale živé svedectvá, aby sme ukázali, že spoločenstvo, jednota, rešpekt voči druhým je realitou. Nielen myšlienkou, nielen témou o ktorej sa hovorí, ale niečím čo je žité, a tak keď prídete domov poviete: „Zakúsil som to, videl som to, počul som to, dotkol som sa toho.“ A ako sv. Ján, čo naše oči videli, čo naše uši počuli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme ostatným.
Ľutujem vás, lebo môžete mať stuhnutý krk, (úsmev) môžete si na chvíľu otočiť stoličky. Takto je to zdravšie, ináč by sme museli zavolať prvú pomoc. (smiech publika) – /toto povedal smerom k zboru/
Som si istý, že počas týchto posledných dní ste mali množstvo seminárov, svedectiev a zdieľaní v malých skupinkách o téme. Takže nebudem hádať a opakovať to čo ste už zažili a o čom ste už hovorili. Chcem sa len zaoberať čítaniami, lebo naše 3 čítania môžu byť sprievodcom, môžu nám ukázať ako môžeme naozaj realizovať tento život, spiritualitu spoločenstva, rešpekt voči druhým, rešpekt k rôznosti, neodmietať rôznosť, ale byť schopní presiahnuť, ísť „za“ lebo je tu niečo vyššie – láska. A bez lásky, neviem ako môžeme prekročiť hranice. Neviem ako môžeme bez lásky presiahnuť existujúce hranice a prekážky: ekonomické, sociálne, kultúrne, politické, rasové, etnické, náboženské prekážky. Len láska, a pre nás kresťanov to nie je len cit. Boh je láska. Je to božský život a sila skryté v nás a v našej komunite, ktoré nás uschopňujú naozaj prekročiť hranice, ktoré pred nás kladie svet. A to je našou jedinou chválou, láska, ktorá nepochádza z nás, láska, ktorú sme dostali od Boha.
Teraz čítania. Aké sú niektoré výzvy, ktoré nás držia za hranicami a mimo lásky? Aké sú prekážky takejto lásky? Aké sú zábrany takejto lásky? Začnime Evanjeliom. Takže mám tu 3 body, jeden bod ku každému čítaniu. Takže predstavte si veľkonočnú vigíliu, 9 čítaní – 9 bodov. Takže sa nesťažujte prečo sú 3 čítania v nedeľu, takže aj 3 body.
Evanjelium. Ježiš prichádza na miesto kde vyrastal. Predstavte si, príde domov a my očakávame, že doma nebudú žiadne hranice. To myslíme tým, keď hovoríme „cíť sa ako doma, chovaj sa v mojej kuchyni ako vo svojej vlastnej, chovaj sa v mojom dome ako vo svojom vlastnom“. Takže Ježiš prichádza domov, na miesto kde vyrastal a káže v synagóge. Mnohí ho počúvajú a sú ohromení. Vidia niečo neobyčajné v tomto človeku. Nemohli ho poprieť, boli dotknutí. Vedeli, že v tomto Ježišovi je niečo špeciálne. Až pokiaľ sa opýtali otázku „Odkiaľ tento Ježiš, tento muž, ktorý je jedným z nás, kde vzal tento talent?“ A tu začal problém.
Obdiv začal byť kontroverzný keď sa pokúšali zistiť pôvod jeho dobrého kázania, jeho talentu, jeho autority. Skadiaľ to má? A potom si uvedomili: „Nuž, pochádza z obyčajnej rodiny, je stolár, poznáme jeho matku Máriu, chodí do obchodu kupovať ryby, poznáme jeho príbuzných, jeho bratov a sestry, sú tak obyčajní. Ako by mohli dať pôvod niečomu tak neobyčajnému?“ Ale viac než to, nemohli uveriť, že by Boh mohol dokázať neobyčajné veci cez obyčajných a príbuzných ľudí, cez obyčajné udalosti. Snažili sa nejako ohraničiť Božie činy a keď Boh začína konať neobyčajne v obyčajnom tesárovi, aj ich viera v Boha sa stala bremenom.
Toto je jedna prekážka, jedna hranica, ktorú by sme mali prekročiť. Keď sa tento postoj dostane do kultúr, sociálneho presvedčenia, etnických úvah, môže sa z toho stať to, čo my voláme predsudok. Môže byť z Nazareta niečo dobré? „Ó Nazaret, ten poznáme!“ Medzi Filipíncami by sme povedali „On je Ilocano! Ona je Ilocana! Je lakomý!“ Ešte ani nič nespravili. Ešte si ich ani nepoprosil aby niečo darovali, ale už máš v mysli: „Môže niečo, môže štedrosť byť od nich?“ „Ach, táto osoba je z tejto krajiny. Ach! Ona je taká, ona je hentaká!“ A ešte predtým, než by sme mali nejaké konkrétne, osobné stretnutie, už sme postavili múry. A je jedno ako sa k nám budú správať, my ich nevidíme takých akí sú. Čo vidíme je to, čo nám diktujú naše prekážky zvané predsudky a dokonca diskriminácia. Takže je to nový pohľad, nový spôsob rešpektovania Božieho konania, dokonca aj medzi tými, ktorých my nedokážeme, ktorých nám naše predsudky nedovolia, takto vidieť.
Takže moji drahí mladí priatelia, ukážme svetu, že s očami viery, s očami, ktoré sú pripravené nechať sa prekvapiť Bohom, očami, ktoré sa nespoliehajú na to, čo nám kultúra, ideológie podsúvajú ako predsudky, ako diskriminačný postoj. Vieme, že láska otvára oči. Niektorí hovoria „láska je slepá“. Možno nie. Láska nám ukazuje to, čo iní nevidia a preto nás obviňujú, že sme slepí. Možno sú to zaľúbenci, ktorí vidia a ostatní, ktorí nevidia.
Pamätám si keď sme boli seminaristi, boli sme pozvaní spievať na svadbe, presne ako zbor, ktorý tu máme. Boli sme na chóre a slávnosť, ako zvyčajne, nezačala načas. Nevesta meškala, takže sme boli na chóre ako malé deti, pozerali sme dole a pýtali sa „Prišla už nevesta?“ Tak sme čakali a čakali, až nakoniec prišlo oznámenie „Nevesta je už tu, pripravte sa na omšu.“ Tak sme sa pozreli dole a zbadali sme nevestu – bola ako anjel hora. Potom sme sa pozreli na oltár a zbadali sme ženícha., znovu sme sa pozreli na nevestu, a znovu na ženícha, a znovu na nevestu (kardinál sa zasmial) a tak sme pokrútili hlavami a povedali: „Prečo by si takáto prekrásna nevesta vybrala niekoho ako on?“ A potom, my seminaristi tiež vieme ako klebetiť, (smiech publika) takže niekto z nás povedal: „Prečo takto márni svoj život, svoju krásu?“ A jeden môj spolužiak povedal: „Možno je bohatý, takže zabudne na jeho výzor a vidí len jeho bohatstvo.“ A tak sme sa všetci snažili ospravedlniť jej voľbu vziať si niekoho takého. Potom, po omši sme boli pozvaní na večeru. Sedeli sme pri stole presne oproti neveste a ženíchovi. Takže kým sme jedli, stále sme na nich pozerali a nemohli sme prestať hovoriť: „Prečo? Čo táto žena vidí na tom mužovi?“ Jeden z mojich spolužiakov povedal: „Hej, prestaňme takto rozprávať. Začíname byť nepríjemní.“ A iný spolužiak povedal: „Áno, mali by sme prestať a prijať, že láska je slepá.“ (smiech publika) A vtedy najstarší z našej triedy, myslím, že v tej chvíli bol osvietený Duchom Svätým, povedal: „Je slepá ona, alebo sme slepí my?“ (potlesk) Možno ona vidí v tom mužovi niečo, pretože miluje. Vidí niečo, čo my nevidíme, pretože ho nemilujeme. Ale pamätám si, že aj potom som krútil hlavou. (kardinálov smiech) Chce to čas byť uzdravený zo všetkých týchto predsudkov, zo všetkých tých vecí, ktoré sme zdedili. Takže moji drahí mladí priatelia, prosím nedajte tento pohľad ďalšej generácii. Utečenci, migranti, chudobní, drogovo závislí sú vždy obviňovaní akoby nemohli spraviť nič dobrého. Ale z toho čo vieme, aj oni budú evanjelizovať nás, ak dovolíme našim očiam vidieť. Kto je tento muž? Tesár? Nevzdelaná osoba? Bezdomovec? Niekto zo slumu? Môžu byť Bohom vyvolenými nástrojmi lásky. (potlesk)
Znamená to, že si mám už sadnúť a skončiť? (smiech) Dobre, poponáhľam sa k druhému a tretiemu bodu.
Prvé čítanie je mojim druhým bodom – od proroka Ezechiela. Je to príbeh povolania Ezechiela, jeho volania. Duch Boží doňho vošiel a postavil ma na nohy. Svätý Duch ho posiela kráčať s poslaním, ale keby som bol ja Ezechiel, tak by som ušiel, lebo Boh povedal Ezechielovi „Posielam ťa k synom Izraela, k vzbúreneckým pohanom, ktorí sa proti mne vzbúrili, ktorí sa mi vzopreli. Majú stŕpnutú tvár a zatvrdnuté srdce; posielam ťa k nim.“ Wow, prekročiť hranice! Väčšinou chceme ísť a byť poslaní k tým, ktorí už s nami súhlasia. Chceme byť poslaní k vlastným, chceme byť poslaní k tým, ktorí nás príjmu, ktorí nás pochopia. A čo sa stane je to, že rozprávame medzi sebou, pretože sa navzájom chápeme. Ale Boh posiela Ezechiela prekročiť dokonca hranicu priateľstva. Budeš poslaný k tým, ktorí ma nemajú radi. K tým, ktorí sa proti mne vzbúrili, ktorí sa mi vzopreli, posielam ťa k nim. Prekroč svoje hranice komfortu. Takže nechoďte len na priateľské územie. Choďte, aj k tým, o ktorých viete, že nebudú počúvať. A Boh poučil Ezechiela „a povedz im, toto hovorí Pán. A oni, či si všimnú alebo budú odporovať, pretože určite budú odporovať, netráp sa, lebo to nie je tvojím poslaním. Tvojím poslaním je povedať im, čo ti poviem ja aby si im povedal.“ Tvojím poslaním nie je mať úspešnú skúsenosť, „Ó získal som ich!“ Nie si poslaný kvôli úspechu, ale ohlasuj Božie slovo aj keď budeš odmietnutý. Toto je ťažké, že? Je jednoduché ísť na miesto, kde sú ľudia horliví počúvať vás, kde sú ľudia naklonení našej veci, ale Boh nás posiela prekročiť hranice priateľstva. Prečo ste teraz tak stíchli? (smiech publika) Ale nenálepkujme. Neoznačujme „Toto je nepriateľské územie.“ Nie! Choďte tam kde vás Boh pošle. (potlesk)
Viete drahí mladí priatelia, keď som bol ako vy, možno ešte mladší, mojim snom bolo stať sa lekárom. V trinástich rokoch som čítal lekárske knihy ako prípravu na medicínu, ale niečo sa stalo. Bol som poslaný niekde inde a pozrite sa na mňa teraz. Váhajúci seminarista sa dokonca stal biskupom, neviem či Boh vie čo robí. (smiech) Ale ja len dôverujem. Toto nie je to čo som si predstavoval, toto nie je hranica, ktorú som chcel prekročiť, ale nuž, ja dôverujem.
Jeden z mojich spolužiakov mi povedal, a on je úspešný podnikateľ, on mi povedal: „Pozri Chito, ak by si sa usiloval o svoju lekársku kariéru, pravdepodobne by si bol teraz jedným z najlepších lekárov, ale namiesto toho slúžiš omše v dedinách a mestských štvrtiach a čo z toho máš? Dostávaš zeleninu. (smiech) Ľudia ti ponúkajú chlieb a vajcia.“ „Pozri sa na nás“ povedal „my už sme úspešní.“ A ja som odpovedal: „Áno, ale toto bola hranica, ktorú som bol požiadaný prekročiť. “ (potlesk) A nie je to vždy príjemné miesto, kde si bol poslaný. A s mojou službou ako prezident Caritas International, som išiel na hranice, o ktorých by som nikdy nemyslel, že ich prekročím.
Zažil som spanie v miestnosti, kde pri dverách spal vojak, len aby sa uistil, neviem, neviem či sa chceli uistiť že ostanem nažive alebo čo. Ale ja som povedal: „Čo tu robím?“ Ale to sa stáva. Ste v lietadle a zrazu prídu dvaja vojaci a povedia „Sme tu aby sme vás eskortovali.“ A vtedy si pripomeniem Ezechiela, „Ja ťa pošlem.“ Keby ste mali na výber, išli by ste na priateľské územie. Ale šli by ste aj k zatvrdnutým srdcom a tvrdohlavým počúvať?
Mladí priatelia, toto nie je dobrodružstvo, toto nie je vyhľadávanie dobrodružstva. Toto je viera. Láska, viera nás uschopní prekročiť hranice.
A nakoniec, vďakabohu nakoniec. Druhé čítanie z druhého listu sv. Pavla Korinťanom. Musíme prekročiť aj naše vnútorné hranice. Sv. Pavol bol úspešným misionárom. Bol slávnym, dokonca predtým ako sa stal Kristovým učeníkom, bol už známy ako prenasledovateľ kresťanov. Jeho povesť ho predchádzala a potom, po svojej konverzii, sa stal jedným z najenergickejších misionárov, prekračujúc hranice, idúc z jednej krajiny do druhej, len preto aby hovoril o Ježišovi. Ale niečo nás učí v svojom druhom liste, priznáva, že aby sa nevyvyšoval, Boh mu vložil do tela osteň. Je ako Satanov posol, ktorý ho bije aby ostal pokorný. Čo to znamená? Niektorí hovoria, že pravdepodobne zakúsil nejaké pokušenia, niektorí hovoria, že svätý Pavol mal problémy s rečou, ale odhliadnuc od toho všetkého, zažil urážky, ťažkosti, prenasledovania a obmedzenia pre Krista.
Ale rozoznávajúc tieto hranice ich prijíma ako slabosť a prekračuje ich. Ale keď ich prekračuje, čo nachádza? „Stačí ti moja milosť, pretože sila sa dokonale prejavuje v slabosti.“ Toto je veľmi citlivá záležitosť. Niekedy chceme prekročiť našu slabosť aby sme sa mohli stať lepšími ľuďmi a myslím si, že je to dobrý úmysel. Ale slabosť je tiež hranicou, ktorá nám je daná a prekročenie tejto hranice neznamená zlepšiť sa ľudsky, prekročenie hranice slabosti znamená nájsť v Božej milosti zdroj mojej sily. A tak môžem zostať slabý a dokonca sa tým chváliť, pretože musí vyniknúť Kristova sila a nie moja. Takže svätý Pavol je spokojný so slabosťami, urážkami, ťažkosťami, prenasledovaním a obmedzeniami, pretože Ježiš ho uistil: „Moja milosť ti stačí.“
Veríme ešte v milosť? Veríme ešte v moc, že Ježiš môže konať cez slabé nástroje? On to zažil tiež – Ježiš tesár, ale nebolo nič, čo by zastavilo Božiu moc, ktorá sa v ňom prejavila. Takže moji drahí mladí priatelia, viem že toho chcete veľa dosiahnuť, chcete dobre študovať, chcete byť úspešní v svojom obore. Spravte to, buďte lepšími ľuďmi, prekročíte hranice úspechu, ale realita je, že tu vždy budú hranice obmedzení, slabostí, hriešnosti, dokonca odporu. Ale prekročte tú hranicu, kde nájdete Božiu milosť. A s Božou milosťou môžete preliezť akýkoľvek múr a budete prekvapení „Ako som dokázal prekročiť túto hranicu?“ Nie vašou mocou, ale Božou milosťou.
Dúfam drahí bratia a sestry, že budeme oddaní spiritualite a poslaniu tohto Genfestu. Mladým ľuďom sa chcem ospravedlniť v mene mojej generácie. Ospravedlňujem sa za to, že vám dávame do rúk svet, ktorému stále vládne rozdelenie, diskriminácia, zrady, nekonečné obviňovania, tvrdosť srdca. Je mi ľúto, že vám dávame do rúk planétu, ktorá nie je tak čistá ako by mala byť. Kde teplo strieda intenzívny dážď a kde mladí teenageri skúmajúci jaskyňu sú uväznení nečakanými záplavami. Je nám ľúto, že keď si zapnete televíziu, vaše sociálne siete, je tu toľko zlých správ a obviňovaní skôr než dobrých správ. Ale tak ako sa vám ospravedlňujeme, tak vás aj prosíme, prijmite toto dedičstvo Ježišovej lásky, milosť, ktorú nám ponúka Boh, aby nikdy nebola premárnená. A dúfame, že raz budete môcť dať vaším deťom a vnúčatám do rúk oveľa lepší svet. Učte sa z našich chýb a my vieme, že máte energiu aby ste to dokázali, máte ochotu spraviť to a máme Ježiša, ktorý trpel všetky urážky, dokonca smrť, ale znovu vstal a žije naveky.
Tak choďte, choďte a pokračujte v prekračovaní hraníc nenávisti, prenasledovania a vojny, pretože za týmito hranicami vás niekto očakáva, náš milovaný Ježiš Kristus. (potlesk)
