Vo veku 92 rokov odišla do Neba najbližšia spolupracovníčka a dôverníčka Chiary Lubichovej. Eli Folonariová vydávala o zakladateľke Hnutia fokoláre výnimočné svedectvo.
„Kto žije so mnou, žije blízko ohňa,“ hovorí jeden z Ježišových výrokov, ktorý sa nenachádza v kánonických textoch sv. Písma. Na to, aby vystihol zakladateľku Hnutia Fokoláre, Chiaru Lubichovú, Igino Giordani rád používal tieto slová ako prirovnanie, aby poukázal na podobnosť tejto charizmatickej osobnosti, ktorou bola a v ktorej blízkosti bolo možné zakúsiť „oheň“ Ducha, ktorý Ježiš prišiel zapáliť na túto zem.
Žiť v blízkosti niekoho, kto má v sebe tento oheň, mať účasť spolu s ním na zrodení a rozvoji Božieho diela, neustále zažívať prekvapivé pôsobenie Ducha Svätého v jeho rozmanitosti, je iste úžasným životným dobrodružstvom. Prináša to však so sebou aj poznanie, že nie je možné byť na úrovni zakladateľa, ktorý už „vidí“, aký je zámer boží s ním, chcel by prebehnúť etapy svojej cesty. Musí sa však prispôsobiť časom, v ktorom žijú tí, ktorí ho nasledujú. O to viac, ak ide o kolektívnu spiritualitu, akou je spiritualita hnutia Fokoláre.
Toto bola skúsenosť Eli Folonariovej, ktorá bola počas Chiarinho života viac ako päťdesiat rokov jej osobnou sekretárkou (jej samej sa páčil viac výraz priateľka a dôverníčka ako sekretárka). Bola to privilegovaná pozícia, ktorá jej umožňovala byť deň po dni súčasťou mimoriadneho dobrodružstva ženy, ktorá otvorila nové cesty ekumenického, medzináboženského a interkulturálneho dialógu. Až do Chiarinho odchodu do neba, 14. marca 2008, sa jej tichá prítomnosť prevtelila do slov, ktorými priniesla svedectvo o Chiarinom vzťahu k Bohu, o jej vášni, jej záujmoch, jej duši, jej posolstve mieru a univerzálneho bratstva, o jej stretnutiach s poprednými predstaviteľmi kresťanských cirkví a iných náboženstiev, s osobnosťami civilného a kultúrneho života, ale aj s obyčajnými ľuďmi.
Predovšetkým nám však ukázala Chiaru z inej perspektívy, z menej známych chvíľ jej každodenného života. Eli Folonariová sa narodila v roku 1926 v Miláne. Dcéra otca Luigiho, majiteľa vinárskej spoločnosti a matky Speranze, pochádzala zo zámožnej a početnej rodiny.
Eli (jej skutočné meno bolo Giulia – Júlia) bola druhorodenou z ôsmych detí, štyroch chlapcov a štyroch dievčat, z ktorých ďalší traja nasledovali cestu fokoláre. Jej voľba sa zrodila po prvom stretnutí so zakladateľkou. „Chiaru som spoznala v lete 1951, vyšla som z malého kostolíka na úpätí Dolomitov v Tonadiku. Hneď na mňa urobila silný dojem. Podala mi ruku a povedala iba: „Dobrý deň“. Jej pohľad bol pohľadom Ježiša, ako sa o ňom píše v evanjeliu. Bol to pohľad plný lásky, ktorý ma veľmi oslovil, moja reakcia však bola iná ako reakcia bohatého mladíka z evanjelia“.
Eli povedala svoje “áno” Ježišovi a nasledovala Chiaru v začiatkoch života Hnutia v Ríme. Od tej chvíle ju už neopustila. Delila sa s ňou spolu s ďalšími o všetky radosti, ale aj strasti spojené s apoštolátom, o fyzické i duchovné bolesti. Vždy keď sa jej niekto spýtal na život s Chiarou, odpovedala: „Bol to dlhý beh duše, ktorá sa snažila udržať s ňou krok, vedomá si toho že ju nikdy nemôže dostihnúť. S Chiarou sme šli z prekvapenia do prekvapenia. Išla dopredu pobádaná Duchom Svätým, ktorého konanie je nepredvídateľné“. A dodala: „Nemyslite si, že život s Chiarou bola iba kontemplácia, bol to tiež obyčajný život, život rodiny. Z času na čas, keď medzi nami bola veľká jednota, cítila sa uvoľnená, vtipkovala a robila si z nás žarty, ale vždy v láske. Občas si pre uvoľnenie pozrela niečo v televízii alebo komentovala správy, inokedy si vyšla von na prechádzku, rada aj nakupovala … Veľkou zásluhou Eli sa zachovalo veľké množstvo spisov a rôznych dokumentov zakladateľky hnutia Fokoláre, ktoré opatrovala, a ktoré s odstupom času vychádzajú na povrch. Nie náhodou, krátko po jej smrti, založila Centrum Chiary Lubichovej, za ktoré bola niekoľko rokov zodpovedná.
Patrí jej tiež uznanie a vďaka za to, že verne a dôsledne posielala každodenné správy od Chiary. Tak to bolo aj počas poslednej Chiarinej choroby, ktorá je charakterizovaná ako jedna z tých tajomných „nocí“ ducha, ktorú Boh často dopustí na dušu, aby ju identifikoval so sebou a tak ju urobil ešte plodnejšou pre dobro Cirkvi a ľudstva. Veľmi bolestné obdobie milostí „temnoty“, aby s ňou komunikoval jazykom mystikov, vtedy bola Eli pre Chiaru viac ako priateľkou a sestrou, bola jej matkou. Jedna zo spomienok z tohto obdobia: „Boli tu listy, správy, otázky, ktoré mala dostať Chiara, snažila som sa oboznámiť so situáciou v nich, aby som jej odovzdala len tú najdôležitejšiu časť alebo syntézu, aby mohla náležite odpovedať.
Nebolo to vždy jednoduché, bolo potrebné do hĺbky pochopiť úmysly pisateľa. Chiara v situácii, v ktorej sa nachádzala, mohla odpovedať len veľmi stručne, často to bola len veta alebo koncept. Eli: „Často som si myslela, že viem, čo tým chcela povedať a chcela som to podrobnejšie vysvetliť . Bola by to však moja interpretácia. Nechala som to teda tak, ako to povedala Chiara a pomyslela som si: „ Ten, kto to bude čítať, dostane milosť, aby pochopil to, čo pochopiť má“. Snažila som sa teda byť maximálne „ničím“. Chrániť a súčasne byť v úzadí, úplne sa stratiť, aby ostatní mali vzťah priamo s Chiarou. Toto bolo „tým“ umením, veľkosťou Eli, ktorej nové meno bolo časťou Ježišovho výkriku na kríži, a ktoré znamenalo najväčšie anulovanie sa Krista z lásky.
Mal som to šťastie stretnúť sa viackrát s Folonariovou, ani nie dva roky po Chiarinej smrti, aby som zaznamenal jej spomienky na Chiaru, kvôli knihe, ktorá mala byť následne vydaná. Naše stretnutia prebiehali v jednej z miestností v Chiarinom fokoláre v Rocca di Papa, kde Eli žila s ďalšími fokolarínkami, v dome, kde všetko rozpráva o Chiare, a ktoré je cieľom mnohých návštevníkov. Každý z rozhovorov (spolu som nahral asi osemnásť hodín) bol zameraný na inú oblasť.
Napríklad vzťah Chiary s poslednými pápežmi a ďalšími charizmatickými osobnosťami, jej spôsob vedenia „dialógov“, v ktorých sa angažuje Hnutie… Ako sa však pri takýchto príležitostiach stáva, pri spomínaní sme často nechtiac odbočili od témy a dostali sme sa k novým udalostiam či zaujímavým veselým príbehom. Posledná otázka mi napadla spontánne. Čo osobné by chcela Eli povedať Chiare, hoci tu už fyzicky nie je? Folonari zostala chvíľu v dojemnom tichom zamyslení a potom povedala: „Nečakala som takúto otázku! Zdá sa mi, že som v týchto rozhovoroch povedala príliš málo, sme takí nepatrní zoči-voči božím dielam. No povedala by som jej: „Vďaka, Chiara, za božský život, do ktorého si ma vtiahla, s jeho vrcholmi aj priepasťami! Ďakujem Ti, že okrem toho, že sa naplnili moje očakávania úplného odovzdania sa Bohu a obnovenia spoločnosti, dala si mi možnosť objavovať a prežiť nepredstaviteľné prekvapenia, ktoré, ako dúfam, pokračujú so všetkými tvojimi v Raji“. Tam, kde ako veríme, je teraz spolu s Chiarou a ostatnými aj Eli.
