S Jožkom sme sa zoznámili za zvláštnych okolností. Bola som ťažko chorá a keďže lekárska veda zložila zbrane, rozhodla som sa pre alternatívnu medicínu. Bola to veľmi ťažká cesta a chlapci z mužského fokoláre mi chceli troška pomôcť a preto sa rozhodli, že mi budú každý deň nosiť eucharistiu. Jožko približne v tom čase prišiel do Bratislavy a hľadal si prácu, mal viac času, tak väčšinou k nám chodieval on. Mal kľúče od nášho bytu a prišiel vždy ako anjel, tichučko, nenápadne, usmiaty. Spolu sme sa pomodlili a takmer vždy mi porozprával nejakú kratučkú skúsenosť alebo novinku z Diela. Nikdy sa ma neopýtal, ako sa mám, lebo vedel, že takáto otázka by bola pre mňa ťažká.
Jedného dňa prišiel mimoriadne radostný, rozprával mi, že boli s chlapcami navštíviť otecka Ľubky Hrmovej v Lovči. Hovoril: „Vieš, ten ocko umiera na rakovinu, ale vstal z postele a poukazoval nám svoju dielňu: ako ju upratal, všetko uložil na svoje miesto ako hospodár, ktorý odchádza na dlhú cestu, nezabudol na nijaký detail a keď sme sa vrátili do izby povedal – a teraz je len na Tebe, Pane môj, kedy si pre mňa prídeš. Bol som ohromený, hlboko oslovený toľkou vierou.“
Inokedy mi zase porozprával o stretnutí Gen 4: „Mali sme stretnutie a malý Matúš Chuda si priniesol so sebou aj zápisník s tužkou. Ani som nevedel, že už vie písať a robil si poznámky z toho, čo som im rozprával. Vtedy som si uvedomil, že sa nemusíme báť o budúcnosť, keď máme medzi sebou takýchto autentických ľudí.“
Moja alternatívna liečba sa skončila a v tom čase prebiehalo v Berlíne Mariapoli. Tereza si priala, aby som prišla porozprávať svoju skúsenosť, ako som zvládala túto časť života. Išla som len na otočku, bola som veľmi slabá, preto ma odprevádzala dcéra Beátka. Na letisku ma čakal Jožko a hneď ma zaviezol do sály, kde som mala hovoriť. Bola to obrovská sála (aspoň mne sa tak javila) a plná ľudí. Keď som vyšla na pódium, mala som takú trému, že som nevládala povedať ani slovo. Vtom som vzadu zachytila Jožkov pohľad plný povzbudenia, ktorý mi hovoril: „neboj sa, len hovor.“ Všetka tréma zo mňa spadla, bola som plná pokoja a v tomto pokoji som mohla povedať všetko, čo som cítila. Keď nás viezol späť na letisko, povedal: „Vieš, tvoja námaha nebola zbytočná.“
Prešlo asi 20 rokov a Jožko ochorel na tú istú chorobu ako ja. V tom období boja s chorobou a liečenia prišiel za mnou, informoval sa na nejaké podrobnosti a priebeh liečenia mojej choroby spred 20 rokov. Dlho sme spolu rozprávali a nakoniec mi povedal: „Vieš, ja som pripravený na všetko, mám len jednu túžbu: plniť vôľu Božiu a preto som Pánu Bohu podpísal bianco šek.“ Viac sme sa s Jožkom nevideli, pretože v posledných dňoch pred jeho odchodom zomieral môj milovaný manžel Ferko tiež na rakovinu, posledné týždne mal 40 stupňové horúčky, potreboval službu 24 hodín. Bola som si však istá, že Jožko cítil, s akou láskou ho odprevádzam k Otcovi.
