Všetci stále zakúšame, aké sú vratké naše i cudzie fyzické, psychologické i duchovné schopnosti, a vidíme, ako často si ľudstvo navôkol zúfa a ako trpí. Cítime sa slabí a neschopní či už riešiť alebo aspoň čeliť týmto ťažkostiam a obmedzujeme sa aspoň na to, aby sme nikomu neubližovali.
Táto Pavlova skúsenosť nám však otvára novú perspektívu: keď si našu slabosť uvedomíme a prijmeme ju, môžeme sa plne zveriť takí, akí sme, z lásky a to nám pomôže na našej ceste. V liste totiž Pavol ďalej hovorí: „Lebo keď som slabý, vtedy som silný.“
Chiara Lubichová k tomu napísala: „… Náš rozum sa búri proti takýmto slovám, vidí v nich zjavný rozpor alebo aspoň smiešne protirečenie. Naopak, toto protirečenie vyjadruje jednu z najväčších právd…“ Sme silní práve vtedy keď najviac pociťujeme našu slabosť. Aj slobodný mysliteľ Mahatma Gandhí hovorieval: „Láska je sila pokorného, ale je to tá najmocnejšia sila, čo má svet k dispozícii.“
V našej slabosti, teda keď zakusujeme našu krehkosť, tam sa skrýva jedinečná príležitosť: okúsiť silu Lásky s veľkým L.
Je to paradox lásky, tak ako sme to videli v minulej idei mesiaca: mierni sú šťastní, lebo budujú pokoj.
V poznámkach k tejto Pavlovej skúsenosti Chiara ešte odporúča: „(…) možnosť, pre ktorú sa rozumní ľudia rozhodnú, je pravým opakom rozhodnutí, ktoré sa bežne prijímajú. Treba ísť skutočne proti prúdu. Životný ideál väčšiny hľadá zväčša úspech, moc, prestíž… Pavol nám, naopak, hovorí, že sa treba chváliť slabosťami. (…) Dôverujme teda, že láska môže všetko. Vďaka nej si môžeme byť istí, že dokážeme vykonať diela, ktoré budú mať hodnotu, budú vyžarovať trvalé dobro a budú odpoveďou na skutočné potreby jednotlivcov aj spoločenstva.“
