Je možné nad niečím takým vôbec uvažovať a radiť to svojim priateľom? Keď sa rozhliadneme navôkol, zriedkakedy nájdeme niečo upokojujúce a radostné takmer vôbec!
Keď vidíme starosti života, nespravodlivosti v spoločnosti či napätia medzi národmi, stojí nás veľa síl, aby nás to nedeprimovalo, nepremohlo a neuzavrelo do samých seba. V čom spočíva tajomstvo?
Chiara Lubichová píše: „(…) existuje jeden dôvod, prečo sa napriek všetkým ťažkostiam máme stále radovať. Úprimné rozhodnutie sa žiť pre druhých nás k tomu vedie, pretože zakúšame plnosť v našom vnútri, a tak sa nemôžeme neradovať. A táto radosť dáva zmysel nášmu životu, vedie nás ako svetlo, oslobodzuje nás od akýchkoľvek obáv, či už kvôli minulosti, alebo z toho, čo nás čaká, dodáva nám silu na prekonávanie všetkých ťažkostí, pokušení a skúšok, ktoré na nás môžu doľahnúť.“
Radosť pre nie je len jednoducho optimizmus alebo istota materiálneho zabezpečenia, či mladícka veselosť a zdravie. Je skôr plodom tej lásky, ktorá ide z hĺbky nášho srdca. Z tejto radosti sa rodí schopnosť srdečne prijímať druhých, disponibilita venovať čas tým, čo sú okolo nás. A tak môžeme pochopiť aj výrok: „Blaženejšie je dávať, ako prijímať.“ Vychádza navonok pokoj srdca a jedine tento pokoj môže svojou nenásilnou mocou osloviť ľudí v našom okolí.
Aj napriek vojnovému stavu sa nedávno v Sýrii stretla početná skupina mladých ľudí, aby si porozprávali skúsenosti so životom a mohli zakúsiť radosť zo vzájomnej lásky. Potom sa rozišli s rozhodnutím, že chcú dosvedčovať, že bratstvo je možné.
Jeden z účastníkov píše o stretnutí takto: „Počúvame o udalostiach plných pálčivej bolesti, nádeje a hrdinskej viery v lásku. Niektorí z nich prišli o všetko a teraz žijú v utečeneckom tábore, iní zasa videli zomierať svojich najbližších (…). Z týchto mladých je cítiť silné odhodlanie oživovať svoje okolie: v rôznych mestách organizujú festivaly, do ktorých sa zapájajú tisíce ľudí; v strede jednej dedinky opravujú školu a záhradu, ktoré sa pre vojnu nikdy nedokončili; podporujú desiatky utečeneckých rodín. (…) Pri ich počúvaní som si v srdci spomenul na slová Chiary Lubichovej: ‚Pravá láska je ako slnečný lúč, ktorý sa trbliece cez slzu, ako ruža, čo rozkvitla na krvavej škvrne, je jadrom lásky, ktorú prečistila bolesť…‘“
