September 2022: Lebo hoci som slobodný voči všetkým, stal som sa sluhom všetkých, aby som čím viacerých získal.

„Lebo hoci som slobodný voči všetkým, stal som sa sluhom všetkých, aby som čím viacerých získal.“ (1 Kor 9, 19)

Slovo života na tento mesiac je z prvého listu apoštola Pavla kresťanom v Korinte. Pavol bol v Efeze a týmito svojimi slovami sa snažil dať celý rad odpovedí na problémy, ktoré vznikali v gréckej komunite v Korinte. Korint bol kozmopolitné mesto a významné stredisko obchodu, bol známy svojím Afroditiným chrámom, ale aj povestnou korupciou a skazenosťou.

List je adresovaný ľuďom, ktorí vďaka apoštolovmu kázaniu pred niekoľkými rokmi konvertovali z pohanstva na kresťanskú vieru. Jeden zo sporov, ktorý rozdeľoval komunitu, sa týkal toho, či môžu jesť mäso zvierat obetovaných modlám pri pohanských obradoch.

Pavol, zdôrazňujúc slobodu, ktorú máme v Kristovi, poskytol obšírne vysvetlenie, ako sa máme zachovať, keď sa ocitáme pred určitými rozhodnutiami, a zvlášť sa pritom zameral na správne chápanie slobody.

„Lebo hoci som slobodný voči všetkým, stal som sa sluhom všetkých, aby som čím viacerých získal.“

Kresťania vedia, že „na svete niet nijakej modly a nijakého boha, iba Jeden“ (1 Kor 8, 4), takže pre nich nie je podstatné, či jedia alebo nejedia mäso, ktoré bolo obetované modlám. Problém však nastáva, keď sa kresťan ocitne v spoločnosti ľudí, ktorí ešte nemajú toto povedomie, toto poznanie viery, takže jeho postoj môže v danej situácii pohoršiť ich slabé svedomie.

Pri voľbe medzi poznaním a láskou nemá Pavol žiadne pochybnosti: učeník si musí zvoliť lásku aj tým, že sa zriekne vlastnej slobody, tak isto ako Kristus, ktorý sa stal z lásky dobrovoľne služobníkom.

Rozhodujúce je brať ohľad na slabších bratov, na tých, ktorých svedomie je krehké a majú menšie poznanie v danej veci. Pritom cieľom je „získavať“, čiže prinášať čo najväčšiemu počtu ľudí dobrý a naplnený život podľa evanjelia.

„Lebo hoci som slobodný voči všetkým, stal som sa sluhom všetkých, aby som čím viacerých získal.“

Chiara Lubichová píše: „Ak je človek včlenený do Krista, ak je ním, mať rozdelenia a protichodné postoje znamená deliť Krista. (…) Prví kresťania pre situácie, keď (…) medzi nimi mohlo hroziť narušenie súladu a svornosti, odporúčali vzdať sa vlastných nápadov, len aby sa zachovala láska. (…) Tak je to aj dnes: aj keď sme niekedy presvedčení o tom, ktorý pohľad na veci je ten najlepší, Pán nám v záujme zachovania lásky ku všetkým napovedá, že niekedy je lepšie ustúpiť od vlastných názorov, lebo aj menej dokonalé riešenie v zhode s ostatnými je lepšie ako dokonalejšie v nezhode.

Dokázať radšej ustúpiť, ako rozbiť jednotu, je možno jednou z bolestivých, ale aj najúčinnejších a Bohom požehnávaných vlastností. Tento spôsob udržiavania jednoty najvernejšie zodpovedá Kristovmu učeniu, a preto aj oceňuje jej hodnotu.“^[1]

„Lebo hoci som slobodný voči všetkým, stal som sa sluhom všetkých, aby som čím viacerých získal.“

Skúsenosť vietnamského kardinála Františka Nguyễna Văn Thuậna, ktorý strávil trinásť rokov vo väzení, z toho deväť v úplnej izolácii, svedčí o tom, že ak je láska pravá a nezištná, stále vyvoláva ako odpoveď lásku. Počas väzenia ho mala na starosti skupina piatich strážcov, no predstavení sa rozhodli, že každých štrnásť dní budú skupinu meniť za inú, pretože začínali byť „nakazení“ biskupom. Nakoniec sa však rozhodli, že nechajú pár rovnakých skupín, lebo inak by „nakazil“ všetkých dozorcov väzenia. On sám hovorí: „Zo začiatku sa so mnou dozorcovia nerozprávali. Odpovedali len áno alebo nie. (…) Raz mi v noci napadla myšlienka: ,František, ty si ešte stále veľmi bohatý, máš v srdci Ježišovu lásku, miluj ich tak, ako Ježiš miloval teba.‘ Na druhý deň som ich začal milovať ešte viac, miloval som Ježiša v nich úsmevom alebo niekoľkými milými slovami. (…) Pomaly, postupne sme sa spriatelili.“^[2] Vo väzení si s pomocou svojich žalárnikov spravil náprsný kríž, ktorý nosil až do svojej smrti, bol to symbol priateľstva, ktoré medzi nimi vzniklo: dva kúsky dreva a železná retiazka.

[1] Chiara Lubichová, L’arte di amare, Città Nuova, Rím 2005, s. 120-121.

[2] F. X.  Nguyễn Văn Thuận, Testimoni della speranza, Città Nuova, Rím 2000, s. 98. Kardinál sa narodil v roku 1928 v katolíckej rodine a zomrel v roku 2002 v Ríme. Krátko potom, ako ho pápež Pavol VI. v roku 1975 vymenoval za saigonského arcibiskupa koadjútora, štátna moc vo Vietname ho uväznila. Tak sa začala jeho strastiplná cesta, ktorá trvala trinásť rokov. Od predpisovaných miest pobytu cez samotky, väzenské tábory až po najrozličnejšie mučenie, no neprestajne so svetlom neochvejnej nádeje.

Myšlienka na mesiac sa zrodila v Uruguai v kontexte Štvrtého dialógu, príklad porozumenia medzi osobami rôznych náboženských a nenáboženských zvyklostí, ktorých mottom je „budovanie dialógu“. Táto myšlienka má za úlohu podieľať sa na ideále univerzálneho bratstva.