August 2022: Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?

„Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?“ (Mt 18, 21)

Text osemnástej kapitoly Matúšovho evanjelia je veľmi bohatý, Ježiš tu dáva učeníkom pokyny, ako majú žiť vzťahy v novovzniknutom spoločenstve. Peter sa vo svojej otázke vracia k slovám, ktoré Ježiš vyslovil len pred chvíľou: „Keď sa tvoj brat prehreší proti tebe…“[1] Ježiš hovoril ďalej a krátko nato ho Peter prerušil, ako keby si uvedomil, že nie celkom pochopil, čo jeho Učiteľ práve povedal. A tak mu kladie jednu z najdôležitejších otázok o ceste, ktorou sa musí Kristov učeník uberať. Koľko ráz treba odpustiť?

„Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?“

Klásť si otázky je súčasťou cesty viery. Kto verí, nemá všetky odpovede, ale zostáva verný napriek otázkam. Petrova otázka sa netýka hriechov proti Bohu, ako skôr toho, čo robiť, keď sa brat dopustí hriechu proti inému bratovi. Peter si myslel, že je dobrým učeníkom, keď dokáže zájsť tak ďaleko, že odpustí až sedemkrát^[2]. Ježišovu odpoveď obratom neočakával a zaskočila jeho istotu: „Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz“ (Mt 18, 22). Učeníci dobre poznali slová Lamecha, Kainovho krvilačného syna, ktorý spieva o opakovaní pomsty až sedemdesiatkrát sedem[3]. Ježiš v narážke na tento výrok kladie nekonečné odpustenie ako protiklad bezhraničnej pomsty.

„Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?“

Pritom tu nejde o to, aby sme odpúšťali človeku, ktorý nám neprestajne robí zle, ale skôr o to, aby sme opakovane odpúšťali vo svojom srdci. Skutočné odpustenie, vďaka ktorému sa človek cíti slobodný, zvyčajne nastáva postupne. Nie je to pocit, nie je to zabúdanie: je to rozhodnutie, ktoré by mal veriaci urobiť nielen vtedy, keď sa previnenie opakuje, ale aj vždy, keď si naň spomenie. Preto je potrebné odpustiť sedemdesiatkrát sedem.

Chiara Lubichová napísala: „Ježiš (…) mal teda na mysli predovšetkým vzťahy medzi kresťanmi, medzi členmi toho istého spoločenstva. Takto sa teda musíš správať predovšetkým k ostatným bratom a sestrám vo viere, ktorých máš v rodine, v práci, v škole alebo v spoločenstve, ak si jeho členom. Vieš, ako často chce človek odplatiť utrpené príkorie nejakým činom alebo patričným slovom. Vieš, ako sa pre rozdielne povahy, nervozitu či iné príčiny často prejavuje nedostatok lásky medzi ľuďmi, ktorí spolu žijú. Dobre si uvedom, že len s postojom neprestajne obnovovaného odpúšťania je možné zachovať medzi bratmi pokoj a jednotu. Vždy budeš mať sklon myslieť na chyby svojich bratov, pripomínať si veci z ich minulosti, chcieť, aby boli iní, ako sú… Musíš si zvyknúť pozerať sa na nich novými očami a vidieť ich samotných ako nových, vždy a okamžite ich celých prijímať, aj keby neprejavili ľútosť.“[4]

„Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?“

Všetci sme členmi spoločenstva „tých, ktorým bolo odpustené“, pretože odpustenie je Boží dar, ktorý vždy potrebujeme. Vždy by sme mali žasnúť nad nesmiernym milosrdenstvom, ktoré prijímame od Otca, ktorý nám odpúšťa, ak aj my odpúšťame svojim bratom a sestrám.[5]

Existujú situácie, v ktorých nie je ľahké odpustiť, situácie, ktoré sú dôsledkom politických, sociálnych a ekonomických podmienok, v ktorých môže odpustenie nadobudnúť komunitný rozmer. Existuje mnoho príkladov ľudí, ktorí vďaka pomoci a podpore komunity dokázali odpustiť aj v tých najnáročnejších situáciách.

Osvaldovi z Kolumbie sa vyhrážali smrťou a videl, ako zabili jeho brata. Dnes vedie asociáciu roľníkov, v ktorej sa venuje reštartu ľudí, ktorí boli priamo zapojení do ozbrojeného konfliktu v ich krajine.

„Bolo by ľahké odpovedať na pomstu ďalším násilím, ale ja som povedal nie,“ vysvetľuje Osvaldo. „Zvládnuť umenie odpúšťať je veľmi, veľmi ťažké, ale zbrane alebo vojna nikdy nie sú alternatívou, ktorá vedie ku premene života. Cesta k premene vedie cez schopnosť dotknúť sa duše druhého človeka a na to nie je potrebná pýcha ani žiadna moc: treba pokoru a to je cnosť, ktorá sa buduje najťažšie.“[6]

[1] Mt 18, 15.
[2] Číslo sedem predstavuje plnosť, kompletnosť: Boh stvoril svet za sedem dní (porov. Gn 1, 1 – 2, 4). V Egypte bolo sedem rokov hojnosti a sedem rokov hladu (porov. Gn 41, 29-30).
[3] „Sedem ráz pomstený bude Kain, Lamech však sedemdesiatsedem ráz“ (Gn 4, 24).
[4] Chiara. Lubichová, Slovo života, október 1981, v Parole di Vita, spracoval Fabio Ciardi (Opere di Chiara Lubich 5; Città Nuova, Rím 2017), s. 219.
[5] Porovnaj modlitbu Otčenáš, Mt 6, 9-13.
[6] Unità è il nome della pace: La strategia di Chiara Lubich, spracovala Maddalena Maltese, Città Nuova, Rím 2020, s. 37.

Myšlienka na mesiac sa zrodila v Uruguai v kontexte Štvrtého dialógu, príklad porozumenia medzi osobami rôznych náboženských a nenáboženských zvyklostí, ktorých mottom je „budovanie dialógu“. Táto myšlienka má za úlohu podieľať sa na ideále univerzálneho bratstva.