Júl 2022: A potrebné je len jedno.

„A potrebné je len jedno.“ (Lk 10, 42)

Ježiš sa cestou do Jeruzalema, kde sa malo naplniť jeho poslanie, zastavil v dedine u Marty a Márie. Prijatie Ježiša v dome dvoch sestier opisuje evanjelista Lukáš takto: Marta plnila tradičnú úlohu hostiteľky, „mala plno práce s obsluhou“[1], ktorú si pohostinnosť vyžadovala, zatiaľ čo Mária, „si sadla Pánovi k nohám a počúvala jeho slovo“ (Lk 10, 39). Máriina pozornosť je protikladom Martinej zaneprázdnenosti. Ježiš však na Martinu ponosu, že zostala na obsluhu sama, odpovedá: „Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, a potrebné je len jedno. Mária si vybrala lepší podiel, ktorý sa jej neodníme“ (Lk 10, 41-42). Tento úryvok sa v evanjeliu nachádza medzi podobenstvom o milosrdnom Samaritánovi, vari vrcholnými riadkami o láske k blížnemu, a nasledujúcim, v ktorom Ježiš učí učeníkov modliť sa, čo je určite najvýznamnejšia stať o vzťahu k Bohu Otcovi, a tak úryvok o návšteve predstavuje akoby jazýček na váhach medzi láskou k bratovi a láskou k Bohu.

„A potrebné je len jedno.“

Hlavnými postavami tohto evanjeliového úryvku sú dve ženy. Dialóg, ktorý sa odohráva medzi Ježišom a Martou, poukazuje na ich priateľský vzťah, vďaka ktorému sa Marta môže Majstrovi posťažovať. Lenže akú službu si vlastne Ježiš želá? Záleží mu na tom, aby sa Marta toľko nezháňala, aby vystúpila z tradičnej úlohy, ktorá sa prisudzovala ženám, a aby aj ona počúvala jeho slovo tak ako Mária, ktorá sa ujíma novej úlohy, úlohy učeníka. Posolstvo tohto textu bolo často redukované na kontrast medzi praktickým činorodým a kontemplatívnym životom, čo pôsobilo takmer ako dva alternatívne náboženské prístupy, lenže tak Marta, ako aj Mária milujú Ježiša a chcú mu slúžiť. V evanjeliu sa totiž nehovorí, že modlitba a počúvanie Slova sú dôležitejšie ako láska; skôr je potrebné nájsť spôsob na nerozlučné prepojenie týchto dvoch lások. Dve lásky, láska k Bohu a láska k blížnemu, si navzájom neodporujú, ale dopĺňajú sa, pretože Láska je jedna.

„A potrebné je len jedno.“

Zostáva teda dobre pochopiť to jediné, čo je potrebné. Môže nám v tom pomôcť začiatok vety: „Marta, Marta…“ (Lk 10, 41). Opakovanie mena, ktoré môže pôsobiť takmer ako predzvesť výčitky, v skutočnosti predstavuje samotný spôsob povolávania k povolaniu. Zdá sa teda, že Ježiš vyzýva Martu na nový spôsob prístupu, na vytváranie puta nie na úrovni služobníka, ale priateľa, ktorý s ním vstupuje do hlbokého vzťahu. Chiara Lubichová píše: „Ježiš využil túto príležitosť na vysvetlenie toho, čo je v živote človeka najpotrebnejšie. (…) Počúvať Ježišovo slovo. A pre Lukáša, ktorý napísal tento úryvok, počúvať slovo znamená aj podľa neho žiť. (…) To musíš urobiť aj ty: prijať slovo a nechať ho, aby v tebe mohlo vyvolať premenu. No nielen to, ale zostať mu verný a uchovávať ho vo svojom srdci, aby mohlo formovať tvoj život, tak ako zem uchováva semienko vo svojom lone, aby mohlo vyklíčiť a priniesť plody. Čiže prinášať plody nového života, účinky slova.“[2]

„A potrebné je len jedno.“

Ktovie, koľko príležitostí prijať Učiteľa v intimite svojho domova, presne tak ako Marta a Mária, máme aj my, a potom môžeme ako praví učeníci počúvať pri jeho nohách. Často nás naše starosti, choroby, úlohy, ba dokonca aj radosti a uspokojenie rozptyľujú vo víre povinností, čo stoja pred nami, a nezostáva nám čas zastaviť sa, aby sme spoznali Pána a počúvali ho.

Toto slovo je vzácnou príležitosťou precvičovať sa vo výbere toho lepšieho podielu, čiže v počúvaní jeho slova, aby sme získali tú vnútornú slobodu, ktorá nám umožní podľa neho konať v každodennom živote a je ovocím láskyplného vzťahu, ktorý dáva zmysel službe a počúvaniu.

[1] Lk 10, 40. Sloveso perispàomai ma dva významy: môže znamenať „byť úplne zaneprázdnený, skutočne veľmi preťažený“ alebo „roztržitý, uponáhľaný“.

[2] Chiara Lubichová, Slovo života, júl 1980, v Parole di Vita, spracoval Fabio Ciardi (Opere di Chiara Lubich 5; Città Nuova, Rím 2017), s. 176-177.

Myšlienka na mesiac sa zrodila v Uruguai v kontexte Štvrtého dialógu, príklad porozumenia medzi osobami rôznych náboženských a nenáboženských zvyklostí, ktorých mottom je „budovanie dialógu“. Táto myšlienka má za úlohu podieľať sa na ideále univerzálneho bratstva.