Február 2022: Toho, kto prichádza ku mne, neodoženiem.

„Toho, kto prichádza ku mne, neodoženiem.“ (Jn 6, 37)

Tento Ježišov výrok je súčasťou jeho dialógu so zástupom po zázračnom rozmnožení chlebov tak, aby bol dostatok pre všetkých. Zástup ho hľadal a požadoval ešte nejaké ďalšie znamenie, aby v neho uverili.

Ježiš ukazuje, že práve on je znamením Božej lásky, ba dokonca on je tým Synom, ktorý dostal od Otca poslanie prijímať a privádzať späť do jeho domu každé stvorenie, konkrétne každú ľudskú bytosť, ktorá bola stvorená na jeho obraz. Áno, lebo Otec sa sám chopil iniciatívy a priťahuje všetkých k Ježišovi^[1] a každému vkladá do srdca túžbu po živote v plnosti, čiže po spoločenstve s Bohom a s každým blížnym.

Ježiš teda neodmietne nikoho, aj keby sa cítil akokoľvek vzdialený od Boha, pretože Otcova vôľa je: nestratiť nikoho.

„Toho, kto prichádza ku mne, neodoženiem.“

To je naozaj dobrá správa: Boh nesmierne miluje všetkých, jeho láskavosť a milosrdenstvo sa dotýka každého muža a ženy. On je trpezlivý a milosrdný Otec, očakáva každého, kto sa, pobádaný vnútorným hlasom, vydal na cestu.

My sme často zaťažení nedôverčivosťou: Prečo len by ma mal Ježiš prijať? Čo odo mňa chce? V skutočnosti Ježiš od nás žiada len to, aby sme sa ním nechali pritiahnuť a oslobodili svoje srdce od všetkej ťažoby, aby mohlo s dôverou prijať jeho nezištnú lásku.

Takéto pozvanie je však zároveň podnetom pre našu zodpovednosť. A naozaj, ak z Ježišovej strany zakúšame toľkú láskavosť, prebúdza to aj v nás ochotu prijímať ho v každom blížnom^[2]: v mužovi či žene, v zdravom alebo chorom, v osobách z nášho prostredia či s inou kultúrou… A neodmietneme nikoho.

„Toho, kto prichádza ku mne, neodoženiem.“

V kanadskej provincii Québeck je kresťanské spoločenstvo, ktoré žije podľa Slova a venuje sa pomoci pri prijímaní množstva rodín, ktoré prichádzajú do Kanady z rôznych končín sveta. Z Francúzska, Egyptu, zo Sýrie, z Libanonu, Konga… milo prijímajú všetkých a poskytujú im pomoc pri začlenení sa do miestnej spoločnosti. Vyžaduje si to pripravenosť odpovedať im na množstvo otázok, vypĺňať formuláre potrebné pre štatút utečencov alebo na pobyt, spolupracovať so školou kvôli deťom, sprevádzať ich pri spoznávaní nového prostredia. Dôležitý je aj zápis do kurzov francúzštiny a hľadanie práce.

Guy a Micheline píšu: „Jedna rodina zo Sýrie prišla do Kanady, lebo utekali pred vojnou. Tu sa stretli s inou rodinou, čo práve prišla a bola ešte úplne dezorientovaná. Na sociálnej sieti rozbehli akciu solidarity a mnoho priateľov zariadilo všetko najnutnejšie: postele, sedačku, stoly, stoličky, kuchynský riad, odev. Deti z našich rodín podľa vzoru svojich rodičov samy ponúkli svoje knižky a hračky. Nakoniec dostali viac, ako potrebovali, a tak aj zas aj oni mohli hneď pomôcť iným chudobným rodinám v ich bloku. Slovo života na ten mesiac bolo naozaj veľmi vhodné: ‚Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!‘“

„Toho, kto prichádza ku mne, neodoženiem.“

Toto Božie slovo môžeme uvádzať do života tak, že budeme, či už jednotlivci alebo spoločenstvo, svedkami Otcovej blízkosti pred každým blížnym.

Pomôže nám nasledujúca meditácia Chiary Lubichovej o láske a milosrdenstve. Chiara píše: „Milosrdenstvo (…) je láskou, ktorá otvára srdce a náruč pre úbožiakov, (…) životných stroskotancov a kajúcnych hriešnikov. Je láskou, ktorá dokáže prijať poblúdeného blížneho, priateľa, brata či neznámeho človeka a odpustiť mu nekonečne veľakrát. (…) Je láskou, ktorá nemeria a nebude meraná. Je to prekvitajúca láska, je hojnejšia, univerzálnejšia, konkrétnejšia než tá, ktorú mala duša predtým. Naozaj pociťuje, ako sa v nej rodia pocity podobné Ježišovým, uvedomí si, že pri každom, koho stretne, má pred očami Božie slová: ,Ľúto mi je zástupu‘ (porov. Mt 15, 32). Milosrdenstvo (…) Milosrdenstvo je najvyšším prejavom lásky, tej, ktorá ho koná. A láska premáha bolesť, pretože bolesť je len v tomto živote, no láska pretrvá aj do ďalšieho. Boh dáva prednosť milosrdenstvu pred obetou.“^[3]

^[1] Porov. Jn 6, 44.
^[2] Porov. Mt 25, 45.
[3] Chiara Lubich, Quando si è conosciuto l’amore, v La dottrina spirituale, Città Nuova, Rím 2006, s. 140-141.

Myšlienka na mesiac sa zrodila v Uruguai v kontexte Štvrtého dialógu, príklad porozumenia medzi osobami rôznych náboženských a nenáboženských zvyklostí, ktorých mottom je „budovanie dialógu“. Táto myšlienka má za úlohu podieľať sa na ideále univerzálneho bratstva.