Slovo života
„Chlapcov otec hneď vykríkol: ,Verím. Pomôž mojej nevere!‘“ (Mk 9, 24)
Ježiš, sprevádzaný učeníkmi, bol na ceste do Jeruzalema. Už ich začínal pripravovať na rozhodujúci okamih: na odmietnutie zo strany náboženskej vrchnosti, na odsúdenie a smrť zo strany Rimanov a na ukrižovanie, po ktorom bude nasledovať vzkriesenie.
Pre Petra a ostatných, čo ho nasledovali, to bola ťažká téma na pochopenie. Evanjelium podľa Marka nás však sprevádza týmto postupným odkrývaním Ježišovho poslania: zavŕšiť definitívnu spásu ľudstva cez slabosť utrpenia.
V priebehu svojho pôsobenia sa Ježiš stretol s množstvom ľudí a každému pomáhal v jeho ťažkostiach. Teraz ho vidíme, ako reaguje na výkrik o pomoc otca, ktorý ho žiadal o uzdravenie vlastného vážne chorého dieťaťa, pravdepodobne epileptika.
Na to, aby sa zázrak stal, Ježiš od tohto otca žiadal jednu vec: mať vieru.
„Chlapcov otec hneď vykríkol: ,Verím. Pomôž mojej nevere!‘“
Otcova veľmi hlasná odpoveď, vyslovená pred celým zástupom, ktorý sa okolo Ježiša zhromaždil, sa javí protirečivá. Tento človek, podobne ako často aj my, zakúsil krehkosť viery, neschopnosť v plnosti dôverovať Božej láske, jeho plánu šťastia pre každého z nás.
Na druhej strane Boh dôveruje človeku a nič nespraví bez jeho prispenia, bez jeho slobodného áno. Žiada si našu časť, aj keď malú: musíme vo svojom svedomí rozpoznať jeho hlas, dôverovať mu a milovať, keď príde naša chvíľa.
„Chlapcov otec hneď vykríkol: ,Verím. Pomôž mojej nevere!‘“
Veľká časť kultúry, v ktorej žijeme, vyzdvihuje najrozličnejšie formy agresivity ako úspešný nástroj na dosiahnutie úspechu.
Evanjelium nám však predkladá paradox: máme uznať svoju slabosť, svoje obmedzenia či krehkosť ako východiskový bod na nadviazanie vzťahu s Bohom a s ním sa podieľať na jednom z najväčších víťazstiev, akým je univerzálne bratstvo.
Ježiš nás celým svojím životom učil logike služby a voliť si posledné miesta. Je to najlepšia pozícia, aby sme mohli zdanlivú prehru premeniť na víťazstvo, nie však na egoistické a prchavé, ale na spoločné a trvalé.
„Chlapcov otec hneď vykríkol: ,Verím. Pomôž mojej nevere!‘“
Viera je dar, o ktorý môžeme a musíme vytrvalo prosiť, potom môžeme s Bohom spolupracovať na otváraní ciest nádeje pre mnohých.
Chiara Lubichová napísala: „Veriť znamená cítiť, že Boh na nás hľadí a miluje nás, znamená vedieť, že nič, žiadna naša modlitba, žiadne slovo, pohyb, radostná, smutná alebo bezvýznamná udalosť, žiadna choroba alebo čokoľvek… neunikne Božiemu zraku. A ak Boh je Láska, jediným logickým dôsledkom je úplná dôvera v neho. Môžeme mať teda takú dôveru, ktorá vedie k častému rozhovoru s ním, môžeme mu predkladať svoje zámery a plány. Každý z nás sa môže odovzdať do jeho lásky a byť si istý pochopením, útechou a pomocou. (…) Môžeme ho požiadať: ,Pane, daj mi zostať v tvojej láske. Daj, aby som nikdy žiadny okamih neprežíval bez toho, aby som cítil, uvedomoval si a vďaka viere alebo aj skúsenosti vedel, že ma miluješ, že nás miluješ.‘ A potom, keď milujeme, v zápale lásky sa naša viera stane rýdzou a pevnou. Nielenže budeme veriť v Božiu lásku, ale budeme ju hmatateľným spôsobom v našej duši aj cítiť a uvidíme, ako sa okolo nás dejú ‚zázraky‘.“
Slovo života pre deti a tínedžerov
Myšlienka na mesiac
Pomôž mi, lebo mám malú vieru
Často v našom živote cítime určitú nechuť alebo nemáme silu ďalej bojovať, nie sme si dosť istí a presvedčení. Môže ísť o niečo ťažko pochopiteľné, o stratu milovanej blízkej osoby alebo nevyhnutné odlúčenie.
Tých, ktorým veríme, úpenlivo prosíme o pomoc, snažíme sa vyrozprávať, ako nás to prevalcovalo, bojujeme z posledných síl, ktoré nám ostali a objavujeme v našom svedomí dôveru vo vzájomnú lásku a univerzálne bratstvo.
Pomôž mi, lebo mám malú vieru
Prosíme o pomoc, pretože často sa nám stáva, že nenachádzame v sebe dostatočnú odpoveď, zakusujeme krehkosť našej viery, neschopnosť v plnosti dôverovať láske, plánu šťastia pre každého človeka.
Naším dielom bude rozpoznať vo svojom svedomí hlas, aj keď zdanlivo malý, dôverovať tomu hlasu a pustiť sa milovať.
Pomôž mi, lebo mám malú vieru
Veľká časť kultúry, v ktorej žijeme, vyzdvihuje najrozličnejšie formy agresivity ako silnú zbraň na dosiahnutie úspechu.
Nám sa však predkladá paradox: máme uznať svoju slabosť, svoje obmedzenia či krehkosti ako východiskový bod na zapojenie sa do najväčšej úlohy: budovania univerzálneho bratstva.
Je to logika služby a voľby posledného miesta. Je to najlepšia pozícia, aby sme mohli zdanlivú prehru premeniť na víťazstvo, nie však egoistické a prchavé, ale na spoločné a trvalé.
Pomôž mi, lebo mám malú vieru
Táto obnovená viera, toto posilnené presvedčenie je niečo, o čo môžeme a musíme vytrvalo prosiť, aby sme mohli spolupracovať na otváraní nových ciest nádeje pre mnohých.
Chiara Lubichová vysvetlila, že veriť a cítiť sa byť milovaný znamená vedieť, že každú našu činnosť, každé slovo a gesto, každú smutnú, radostnú alebo bezvýznamnú udalosť, každú chorobu … všetko by sme mali vidieť z pozície našej viery v lásku. Môžeme teda vytvárať takého familiárne vzťahy, ktoré nám umožnia zveriť sa druhým s našimi zážitkami, s našimi zámermi a plánmi. Každý z nás sa môže odovzdať láske a byť si istý pochopením, útechou a pomocou. A potom, keď milujeme, v zápale lásky sa naša viera stane neochvejnou a trvanlivou.
Myšlienka na mesiac sa zrodila v Uruguai v kontexte Štvrtého dialógu, príklad porozumenia medzi osobami rôznych náboženských a nenáboženských zvyklostí, ktorých mottom je „budovanie dialógu“. Táto myšlienka má za úlohu podieľať sa na ideále univerzálneho bratstva.
