Kto bol usmievavý padre Mario? Jednoznačne by sa asi dalo len povedať: padre Mario bol padre Mario. Pochádzal z oblasti Abruzzo v strednom Taliansku, ktorú nesmierne miloval a počas komunizmu prinášal na Slovensko materiály z Centra.
Narodil sa v dedinke Secinaro, 25. októbra 1933. Mal dvoch súrodencov, sestru a brata. Už odmalička ho jeho povaha viedla k prekonávaniu existujúcich hraníc: často odchádzal z domu, liezol po stromoch, po skalách, obdivoval oblohu, vtákov a púšťal si šarkanov.
Navštevoval klasické lýceum a už v 14-tich rokoch sa u neho prejavili prvé znaky povolania a mimoriadna láska k Panne Márii. A tak po ukončení lýcea vstúpil do Rádu trinitárov, kde v roku 1955 zložil večné sľuby.
Po štúdiách filozofie na Gregoriánskej univerzite v Ríme ho predstavení Rádu poslali do Francúzska študovať teológiu. Tam bol vysvätený za kňaza 29. novembra 1959.
Jeho ďalšou destináciou bola Viedeň: pôsobil tam od roku 1961 až do svojho odchodu do nebeskej vlasti 2. augusta 2019.
V tom období – p. Mario už poznal Hnutie fokoláre – začali tiež jeho kontakty s Cirkvou z východnej Európy: Československo, Maďarsko a východné Nemecko. V pase nemal uvedené, že je kňaz, a tak ako turista, i keď tiež nie bez rizika, tajne mohol prinášať informácie a iné materiály za “železnú oponu”.
Od sedemdesiatych rokov spolupracoval vo Viedni s českými kňazmi a slovenským kňazom v exile otcom Stanislavom-Xaverom Číkom, ktorého po jeho návrate na Slovensko (v roku 1992) bol viackrát navštíviť v Charitnom domove v Pezinku.
Od roku 1975 bol p. Mario 40 rokov kaplánom a farárom komunity pri kostole sv. Františka z Assisi na námestí Mexikoplatz. V jednom interview pre Kathpress ešte v časoch štúdií okrem iného povedal: “Vedie ma myšlienka, že Cirkev by mala zviditeľňovať lásku Božiu ku všetkým ľuďom, bez toho, aby sme hľadeli na ich jazyk, kultúru, náboženstvo alebo politické presvedčenie.” A svojím životom sa snažil odpovedať na túto požiadavku, aj keď ho kardinál Konig poveril vedením dialógu s neveriacimi, aj na farskej úrovni. Jeho jediným cieľom bolo, ako vravieval, “uskutočňovať všeobecné bratstvo” tu vo Viedni. Vytvoriť priestor, kde sa budujú mosty medzi Východom a Západom, medzi Severom a Juhom, medzi národmi Európy, medzi Cirkvou, umením, kultúrou a politikou. Za svoje zásluhy dostal vysoké ocenenia od mesta Viedeň a republiky Rakúska, ktoré mu odovzdal president Heinz Fischer.
Pán si ho povolal k sebe 2. augusta 2019.
Prečo spomíname na padre Maria my na Slovensku?
Pri jednej príležitosti nám padre Mario rozprával:
„V roku 1970 som podnikol prvú cestu do Bratislavy vlakom. Prvú noc som spal v hoteli, druhú u rodiny Ferkovcov. Každé vybavovanie dokumentov pre vstup na Slovensko bolo krížovou cestou, ktorá však bola malým príspevkom Diela Máriinho pre nesenie veľkého kríža miestnej Cirkvi. Toto bola moja úloha. A tiež prinášať materiály, ktoré z Centra posielali pre Teresu Cifaldi. Ukrýval som ich medzi sladkosti, ovocie, kávu a iné veci, ktoré som viezol so sebou, pretože hraničné kontroly boli veľmi prísne. Vždy sa mi podarilo prejsť 2-3 krát do roka ako turista, v pase som mal zapísané, že som učiteľ.
To, čo však treba mať na pamäti, a uvedomil som si to pri tých cestách, bolo, že som to nebol ja, ktorý robil niečo, ale bol to zámer boží so mnou.“
Mimoriadna vďačnosť, ktorú ako Hnutie fokoláre cítime, mu patrí tiež za sprostredkovanie kúpy domu za nízku cenu na Partizánskej ulici v Bratislave, ktorý sa otvoril pre ženské fokoláre v roku 1981 a fokoláre v ňom bolo až do roku 2017.
Dovidenia, p. Mario, vieme a cítime, že ste s nami aj naďalej. Váš úsmev a pozdrav z krásnej apeninskej dedinky Secinaro nám to potvrdzuje.
