AURÉLIA ANGELIKA STAŇOVÁ (*16.5.1936 – †21.9.2019)
Bolo by odvážne chcieť opísať osobnosť Angeliky niekoľkými slovami. Ale predsa…
Angelika sa v narodila Michalovciach. Žila v Banskej Bystrici, Topoľčiankach, Novom Tekove a keď mala dvanásť rokov, celá rodina sa presťahovala do Bratislavy. Tam prežila celý život.
Vyrastala v kresťanskej rodine s troma súrodencami – čiastočne bez otca, ktorý bol odsúdený za protištátnu činnosť, ktorá mu nebola dokázaná. Odsedel si päť a pol roka. Režim, ktorý ho odsúdil ho aj rehabilitoval. So svojimi súrodencami a ich rodinami udržovala po celý život krásne rodinné vzťahy.
Bola známa tým, že všetkému chcela prísť na koreň. Túžila po hlbšom poznaní a neúnavne sa pýtala na všetko, čo jej nebolo jasné. Možno aj preto vyštudovala dve vysoké školy. Poľnohospodársku v Nitre a Prírodovedeckú fakultu na Univerzite Komenského v Bratislave.
Pracovala vo Výskumnom ústave chemickej technológie. Špecializovala sa na chemickú ochranu rastlín. Bola zároveň vedúcou tohto oddelenia. Práve v práci si našla viaceré blízke celoživotné priateľky.
V tridsiatich troch rokoch spoznala Máriino dielo – svoj Ideál. No o existencii Hnutia fokoláre a jeho spiritualite sa z bezpečnostných dôvodov vôbec nehovorilo a tak mala k nemu (ako sama spomínala) rezervovaný postoj a nejasné očakávania. Po jednom stretnutí malej skupinky sa vyjadrila: „Mimoriadna atmosféra v tomto spoločenstve mnohonásobne prevyšuje sumu prínosu prítomných jednotlivcov.“ Takto vyjadrila svoju skúsenosť prežitú v duchovnej prítomnosti Ježiša medzi nami. Angelika však v tom čase – ako sa vyjadrila – nevedela o čo ide.
Neskôr prehlbovaním sa v spiritualite dostávala odpovede na svoje otázky. Ako sama hovorí, v začiatočnom období ju najviac zamestnávalo pochopiť Ježiša Opusteného. Tiež novú formu prítomnosti Ježiša medzi nami a požiadavku neselektívnej lásky k ľudom. Najmä s poslednou sa nevedela stotožniť. S Milkou (jej priateľka – tiež volontárkou), ktorá sa snažila priblížiť jej túto požiadavku vo svetle spirituality Máriinho diela sa často sporila, že je nerealizovateľná, lebo odporuje ľudskej prirodzenosti. Keď nevedeli dôjsť k zhode, Milka jej povedala: „Uveríš, keď uvidíš“. Angelika videla ako konala Milka. A uverila.
A uverili sme aj my, ktorí sme spoznali Angeliku v neskoršom období.
Jej neuveriteľná a neselektívna láska, otvorenosť bez pretvárky a úprimný prístup ku každému bol svedectvom, že v Máriinom diele sa cítila ako ryba vo vode. Dá sa povedať, že všetok svoj čas venovala hnutiu, jeho rozširovaniu a upevňovaniu ako božia dobrovoľníčka – volontárka. Bola vždy verná svojmu povolaniu volontárky, v ktorom išla do hĺbky. Keď bola poverená zodpovednosťou za volontárky na Slovensku (od roku 1996 do 2005), často ich navštevovala po celej krajine, aby ich povzbudzovala a upevňovala v povolaní. Mala veľkú lásku ku každej. Bola sestrou, dobrou priateľkou, ktorá sprevádzala volontárky na ich ceste.
Pred touto úlohou mala zverené Nové ľudstvo, ktoré prináša charizmu jednoty do širokej spoločnosti.
Bola vždy v postoji služby. Bola radkyňou, šoférkou, hotelierkou, takmer vždy k dispozícii. Bola obetavá, verná a konkrétna v láske.
Po osemnástich rokoch v Diele požiadala Chiaru Lubichovú o Slovo života, ktoré by ju viedlo životom. Poštou prišla odpoveď: „Blažení ti, ktorí počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho.“ (Lk 11, 28)
Vždy mala záujem o druhého. V rozhovoroch neplávala po povrchu. Človek vedľa nej dostal vždy priestor. Vedela sa stať ničím. Druhého počúvala trpezlivo toľko, koľko bolo potrebné. Bola známa svojou delikátnosťou a transparentnosťou. Páčilo sa jej hovoriť o skutočnostiach pravdivo. Hovorila však aj o veciach, ktoré ju boleli. Keď jej niekto ublížil, neprechovávala v srdci hnev, prijala bolesť a milovala ďalej. Vedela sa tešiť s druhým. A rovnako aj trpieť, ak mal človek problémy.
Zaujímala sa prioritne o ľudí, ich životy a rodiny. Ale zaujímala sa aj o politiku. Sledovala športové prenosy, futbal, hokej. Milovala prírodu a bola veľkou turistkou.
Raz sa jej priateľka vyjadrila, že keď počuje hovoriť Angeliku, uvedomuje si, aká krásna je slovenčina. Keď sa Angelika k niečomu vyjadrovala, bolo to vždy jasné a premyslené. Všetci tomu rozumeli. Aj jej úhľadné písmo vypovedalo o jej vnútornej kráse.
Keď Milka vo vyššom veku ochorela a potrebovala pomoc dvadsaťštyri hodín denne, Angelika bez váhania opustila pohodlie svojho bytu a presťahovala sa k nej. S veľkou láskou a trpezlivosťou ju sprevádzala niekoľko rokov.
Nikdy sa nesťažovala a všetky ťažkosti prijímala s pokojom.
Po dvoch mozgových porážkach – ktoré Angelika prekonala približne pol roka pred smrťou ochrnula na pravú stranu a stratila schopnosť zrozumiteľne rozprávať. Odvtedy žila buď v nemocniciach, alebo v sociálnych zariadeniach. Pokoj, ktorý v nej bol, šírila okolo seba. Všimol si to aj personál v sociálnom zariadení. Hovorili o nej , že musela byť veľmi dobrým človekom. Často to opakovali. Bolo to obdivuhodné. Nerezignovala a nikdy sa neopustila.
Chcela nám toho veľa povedať. Keď sme jej nerozumeli, zasmiala sa a mávla rukou. Vedela sa však zrozumiteľne pomodliť Otče náš, Zdravas, Sláva… Sem tam sme si i zaspievali nejakú pieseň. Napriek svojej zdravotnej situácii bola veselá a pokojná.
Po vyše troch mesiacoch od prvých dvoch mozgových príhod dostala tretiu. Po nej sa ešte raz s jednou volontárkou krásne a čisto pomodlila a rozlúčila sa s pozdravom „Ahoj!“. V nasledujúci deň už nebola schopná povedať nič. Jej stav sa pomaličky zhoršoval.
Angeliku sme familiárne volali Anďalka – Anjel v ženskom rode. To meno jej sedelo. Bola to jednoducho reálna žena so šľachetným srdcom. Vďačíme Bohu, že sme ju mohli poznať a žiť blízko nej.
Bude nám chýbať. Ale nebo jej doprajeme!
