Urobili sme to a vyšli sme z kostola. Foco sa však vrátil, lebo mal mať pre rehoľníkov prednášku. Ja som cítila popud vrátiť sa do kostola. Podídem ku svätostánku a chcem vysloviť: „Ježišu“, no nemôžem. Ten Ježiš, ktorý bol tam, bol aj v mojom vnútri, tu. Cítila som, že ja už nie som ja, ale že on ma skrze Eucharistiu premenil na seba. Teda nemôžem osloviť samu seba. A vtedy z mojich úst vyšlo slovo: „Abba, Otče“. A ja som sa ocitla v lone Otca.
Tu som pocítila, že môj náboženský život by sa stať odlišným od toho, akým som žila doteraz: nemal spočívať natoľko v tom, že ja sa budem obracať na Ježiša, ale postavím sa po jeho boku, ako nášho brata, obrátená k Otcovi.
Vstúpila som teda do lona Otca, ktoré sa očiam duše (ale bolo to, ako keby som to videla fyzickými očami) javilo ako nesmierna, kozmická priepasť. Všetko bolo zlato a plamene, hore, dole, vpravo a vľavo.
Stvorený svet ostal vonku, mimo nás. My sme vstúpili do Nestvoreného sveta.
Nerozlišovala som to, čo bolo v Raji, ale nerušilo ma to. Bolo to nekonečné a ja som sa cítila doma.
Mala som jasný dojem, že ten, kto mi vložil do úst slovo „Otče“ bol Duch Svätý. A že Ježiš v Eucharistii pôsobil skutočne ako puto jednoty medzi mnou a Focom, aby na našich dvoch nič zostal iba on.
Foco medzitým vyšiel z kláštora a ponúkla som mu, aby si sadol ku mne na lavičku pri potoku. Spýtala som sa ho: „Vieš, kde sa nachádzame?“ A vysvetlila som mu, čo sa mi udialo.
Potom som sa vrátila do fokoláre k fokolarínkam, ktoré som veľmi milovala a cítila som vnútorný popud vyrozprávať všetko aj im. Pozvala som ich, aby prišli s nami na druhý deň na omšu a povedali eucharistickému Ježišovi, aby na našom nič uzavrel ten istý pakt jednoty. A tak to urobili. Nato som mala dojem, že vidím v lone Otca malú skupinku osôb: boli sme ňou my. Povedala som to fokolarínkam, ktoré mi robili tak veľkú jednotu, že sme mali dojem, že aj ony videli každú vec.
„Medzitým“, vždy, keď sme sa vrátili domov, nerobili sme nič iné, len žili, „neprestávali sme žiť“, konali sme „drobné domáce práce“, chodili sme sa prechádzať, veď sme boli na dovolenke a intenzívne sme žili slovo. Už sme sa naučili ako žiť slovo, ono bolo tou revolúciou v nás.
„Naše denné prijímanie sa dialo trojako“: jednak celý deň s eucharistickým Ježišom, jednak cez Slovo, spoločenstvo so Slovom, byť Slovom, len Slovom. A tretím prijímaním bolo spoločenstvo medzi nami: všetko, čo som zažila, som komunikovala im, všetko bolo v jednote, v dokonalej jednote.
V ohni Trojice sme boli tak zliate v jedno, že ja som nazvala našu skupinku „Dušou“. Boli sme Dušou.
