Slovo života
Koľko ráz počujeme klopanie na naše dvere? Môže to byť poštár, sused, synov kamarát alebo aj niekto neznámy. Čo asi bude chcieť? Nebude azda neopatrné, otvoriť a nechať vojsť do domu niekoho, koho poriadne nepoznáme?
Napriek tomu nás toto Božie slovo z Knihy zjavenia nabáda prijať neočakávaného hosťa.
Autor tejto pre kresťanov veľmi poučnej knihy oslovuje prvotnú cirkev Laodicejčanov vo Frýgii v mene Ježiša Krista, ktorý z lásky ku všetkému ľudskému stvorenstvu zomrel a vstal
z mŕtvych.
Hovorí s autoritou, pretože sa opiera o túto lásku, chváli, napráva, pobáda prijať mocnú pomoc, ktorú chce sám Pán ponúknuť tomuto spoločenstvu veriacich, ak budú ochotní rozpoznať jeho hlas a „otvoria mu dvere“.
„Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou.“
Tak ako vtedy aj dnes stojí celé kresťanské spoločenstvo pred výzvou prekonávať strach, rozdelenia a falošné istoty, aby prijali Kristov príchod. On– Ježiš– sa naozaj ukazuje každý deň
a v rôznych formách: v každodenných trápeniach, ťažkostiach s vlastnou nedôslednosťou, pri riešení závažných životných rozhodnutí, no najmä sa ukazuje v tvárach bratov a sestier, ktorých stretávame v priebehu dňa.
Je to aj osobné pozvanie „zastaviť sa“ na dôvernú chvíľku s Ježišom, tak ako to robievame s priateľom, vo večernom tichu, pri spoločnom stole. Sú to najvhodnejšie okamihy na dialóg, ktorý vyžaduje počúvanie a otvorenosť.
Utíšenie všetkého hluku je podmienkou na rozpoznanie a načúvanie jeho hlasu, jeho Ducha.Jedine on dokáže odstrániť naše obavy a otvoriť naše srdce.
ChiaraLubichová takto opisuje jednu svoju skúsenosť: „Aby sme v sebe objavili hlas Ducha, treba umlčať všetko ostatné. Ten hlas treba vydolovať tak ako diamant z hlbín zeme: očistiť ho, ukázať a vo vhodnom časeho darovať, pretože je láskou a lásku máme dávať: je ako oheň, ktorý v spojení so slamou alebo s iným palivom horí,inakzhasne. Láska v nás musí rásť a prekypovať.“
Svätý Otec František hovorí: „Duch Svätý je dar. (…) vstúpi do nás a prináša plody, aby sme ho potom mohli odovzdávať druhým. (…) Práve Duch Svätý nás dokáže odpútať od nášho ja a otvoriť nás pre ‚my‘ ako spoločenstvo – prijímame preto, aby sme dávali. V centre nie sme my: my sme nástrojom na posúvanie toho daru ostatným.“
„Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou.“
Cez vzájomnú lásku, ktorá je typická pre evanjelium, aj kresťania môžu byť takí ako on a s ním svedkami tejto Božej prítomnosti v dejinných udalostiach, teda aj v súčasnosti.
Niekto počuje klopanie na svoje dvere aj v prívale emigrantov v pohraničí. Delia rozpráva: „V jedno horúce nedeľné popoludnie som uvidela sedieť na chodníku pred mojou reštauráciou viacero mám so svojimi deťmi, ktoré plakali od hladu. Pozvala som ich dnu s vysvetlením, že poskytnem deťom jedlo zadarmo. Mamičky sa hanbili, lebo nemali peniaze, no trvala som na svojom a prijali to. Od toho okamihu sa to roznieslo a dnes mám reštauráciu pre imigrantov, zväčša moslimov. Mnohí ma volajú „Mama Afrika“. Postupne sa moja dovtedajšia klientela vytratila, a tak sa z herne pre starších stala miestnosť pre deti, ktoré sa tu môžu hrať alebo písať.Vznikol tu aj menší kútik na prebaľovanie novorodencov a oddych pre mamičky, inokedy sa zas miestnosť premení na triedu na vyučovanie taliančiny. V mojom prípade to nebola nejaká voľba, ale nutnosť neotočiť sa chrbtom. Vďaka imigrantom som spoznala mnoho osôb a združení, ktoré ma podporujú a pomáhajú mi udržať reštauráciu. Ak by sa to malo zopakovať, urobila by som to znovu. Pre mňa je dôležité DAROVAŤ!“
Všetci sme pozvaní prijať Pána, keď klope, a ísť spolu s ním v ústrety ľuďom okolo nás. Svojou prítomnosťou si Pán sám vytvorí miesto v našom živote.
