16. júla 1949 si Fokoláre pripomína deň, kedy si Chiara Lubich a Igino Giordani (Foco) sľúbili „pakt jednoty“, ktorý sa stal jedným zo základných kameňov vo vývoji Hnutia. V ten deň začala aj Chiarina mystická skúsenosť známa ako „Raj 1949“. Nasledujúce riadky sú spomienkou Chiary Lubichovej na túto udalosť.
Žili sme tieto skúsenosti, keď za nami prišiel do hôr Foco [foko].
Foco, zamilovaný do sv. Kataríny Sienskej, odvždy hľadal vo svojom živote nejakú pannu, ktorú by mohol nasledovať. A vtedy mal dojem, že ju našiel medzi nami. Preto sa mi v jeden deň ponúkol, že mi zloží sľub poslušnosti, mysliac si, že takto poslúchne Boha. Dodal tiež, že týmto spôsobom by sme sa mohli stať svätými ako svätý František Saleský a svätá Jana de Chantal.
Ja som v tú chvíľu nechápala ani prečo sľub poslušnosti ani prečo sa zjednocovať vo dvojici. Vtedy ešte nebolo Dielo a medzi nami sa veľmi nehovorilo o sľuboch. Nezdieľala som s ním myšlienku jednoty vo dvojici, lebo som sa cítila povolaná žiť „nech sú všetci jedno“.
Ale zároveň sa mi zdalo, že Foco jednal pod vplyvom milosti a nechcela som, aby sa to stratilo.
Takže som mu povedala niečo v tomto zmysle: „Môže byť, že to, čo cítiš, je od Boha. Preto to musíme zobrať do úvahy. Ja ale necítim túto jednotu vo dvojici pretože všetci musia byť jedno.“
A dodala som: „Ty poznáš môj život: ja som ničím. Chcem naozaj žiť ako Opustený Ježiš, ktorý sa stal úplne ničím. Aj ty si ničím, pretože žiješ tým istým spôsobom.“
Zajtra teda pôjdeme do kostola a poviem Ježišovi v Eucharistii, ktorý príde do môjho srdca ako do prázdneho kalicha: »Na tom nič, čím som, dohodni jednotu s Ježišom v Eucharistii vo Focovom srdci. A urob to spôsobom, aby sa ukázalo to spojenie medzi nami, o ktorom ty vieš.«“ Potom som dodala: „A ty, Foco, urob to isté.“
Urobili sme to a vyšli sme z kostola. Foco sa však vrátil, lebo mal mať prednášku pre rehoľníkov. Ja som cítila popud vrátiť sa do kostola. Podídem ku svätostánku a chcem vysloviť: „Ježišu,“ no nemôžem. Ten Ježiš, ktorý bol tam, bol aj v mojom vnútri, tu. Cítila som, že ja už nie som ja, ale že on ma skrze Eucharistiu premenil na seba. Teda nemôžem osloviť samu seba. A vtedy z mojich úst vyšlo slovo: „Abba, Otče.“ A ja som sa ocitla v lone Otca.
Tu som pocítila, že môj náboženský život by sa stať odlišným od toho, akým som žila doteraz: nemal spočívať natoľko v tom, že ja sa budem obracať na Ježiša, ale postavím sa po jeho boku, ako nášho brata, obrátená k Otcovi.
Vstúpila som teda do lona Otca, ktoré sa očiam duše (ale bolo to, ako keby som to videla fyzickými očami) javilo ako nesmierna, kozmická priepasť. Všetko bolo zlato a plamene, hore, dole, vpravo a vľavo.
Stvorený svet ostal vonku, mimo nás. My sme vstúpili do Nestvoreného sveta.
Nerozlišovala som to, čo bolo v Raji, ale nerušilo ma to. Bolo to nekonečné a ja som sa cítila doma.
Mala som jasný dojem, že ten, kto mi vložil do úst slovo „Otče“, bol Duch Svätý. A že Ježiš v Eucharistii pôsobil skutočne ako puto jednoty medzi mnou a Focom, aby na našich dvoch nič zostal iba on.
Foco medzitým vyšiel z kláštora a ponúkla som mu, aby si sadol ku mne na lavičku pri potoku. Spýtala som sa ho: „Vieš, kde sa nachádzame?“ A vysvetlila som mu, čo sa mi udialo.
Potom som sa vrátila do fokoláre k fokolarínkam, ktoré som veľmi milovala a cítila som vnútorný popud vyrozprávať všetko aj im. Pozvala som ich, aby prišli s nami na druhý deň na omšu a povedali eucharistickému Ježišovi, aby na našom nič uzavrel ten istý pakt jednoty. A tak to urobili. Nato som mala dojem, že vidím v lone Otca malú skupinku osôb: boli sme ňou my. Povedala som to fokolarínkam, ktoré mi robili tak veľkú jednotu, že sme mali dojem, že aj ony videli každú vec.
„Medzitým“, vždy, keď sme sa vrátili domov, nerobili sme nič iné, len žili, „neprestávali sme žiť“, konali sme „drobné domáce práce“, chodili sme sa prechádzať, veď sme boli na dovolenke a intenzívne sme žili slovo. Už sme sa naučili ako žiť slovo, ono bolo tou revolúciou v nás.
„Naše denné prijímanie sa dialo trojako“: jednak celý deň s eucharistickým Ježišom, jednak cez Slovo, spoločenstvo so Slovom, byť Slovom, len Slovom. A tretím prijímaním bolo spoločenstvo medzi nami: všetko, čo som zažila, som komunikovala im, všetko bolo v jednote, v dokonalej jednote.
V ohni Trojice sme boli tak zliate v jedno, že ja som nazvala našu skupinku „Dušou“. Boli sme Dušou.
Prevzaté z focolare.org
