„Ukáž mi, Pane, svoje cesty a pouč ma o svojich chodníkoch.“ (Ž 25, 4)
Keď kráľ a prorok Dávid tvoril tento žalm, sužovala ho úzkosť, chudoba a pocit ohrozenia od svojich nepriateľov. Chcel by nájsť východisko z tejto bolestnej situácie, no presviedča sa o svojej bezmocnosti. A tak dvíha oči k Bohu Izraela, ktorý odvždy ochraňoval svoj ľud, a vzýva ho s nádejou, aby mu prišiel pomôcť.
Slovo života na tento mesiac kladie dôraz najmä na Dávidovu požiadavku poznať Božie cesty a chodníky, čo by bolo svetlom pre vlastné rozhodnutia, predovšetkým v náročných okamihoch.
„Ukáž mi, Pane, svoje cesty a pouč ma o svojich chodníkoch.“
Aj nám sa stáva, že stojíme pred dôležitými životnými rozhodnutiami, ktoré si vyžadujú plné sústredenie svedomia a celej našej ľudskej osobnosti. Niekedy sa nám otvárajú viaceré možnosti a nie sme si istí, ktorá z nich je najvhodnejšia, inokedy nám zas situácia pripadá bezvýchodisková… Hľadanie správnej cesty je hlboko ľudské a neraz pritom požiadame o pomoc toho, koho považujeme za svojho priateľa.
Kresťanská viera nás vovádza do priateľstva s Bohom: on je Otec, ktorý nás dôverne pozná a veľmi rád nás sprevádza na našej ceste. Každý deň nás všetkých pozýva slobodne sa zapojiť do dobrodružstva, v ktorom je naším kompasom láska k nemu a láska ku všetkým jeho deťom.
Cesty a chodníčky sú tiež príležitosťou na stretnutia s ďalšími pocestnými, na objavovanie nových spoločných cieľov. Kresťan nikdy nie je izolovaným človekom, vždy je súčasťou ľudu, ktorý je na ceste k Božiemu zámeru s ľudstvom. Tento zámer nám každým svojím slovom a celým svojím životom zjavoval Ježiš, a je ním univerzálne bratstvo, civilizácia láska.
„Ukáž mi, Pane, svoje cesty a pouč ma o svojich chodníkoch.“
A Božie cesty sú odvážne, niekedy nám príde, že sú ako tie lanové mosty medzi skalnými stenami – až na hraniciach našich možností.
Pichajú do egoistických návykov, predsudkov a falošnej pokory, otvárajú nám široké možnosti dialógu, stretnutia a nasadenia pre spoločné blaho. Predovšetkým však od nás vyžadujú stále novú lásku, ktorá sa opiera o nemennú Božiu vernosť a Božiu lásku voči nám, schopnú dospieť až k odpusteniu. Takáto láska je nevyhnutnou podmienkou na budovanie spravodlivých a pokojných vzťahov medzi ľuďmi a národmi. Už aj jednoduchý, no autentický prejav lásky môže osvietiť cestu do sŕdc druhých. Na stretnutí v Nigérii, pri ktorom sa mohli mladí aj dospelí podeliť s osobnými skúsenosťami s evanjeliovou láskou, Maya, jedno dievčatko, povedalo: „Včera pri hre ma jeden chlapček postrčil a spadla som. Povedal mi ,prepáč‘ a odpustila som mu.“
Tieto jej slová otvorili srdce ďalšieho pána, ktorému Boko Haram zabilo otca: „Hľadel som na Mayu, a keď ona, len malé dievčatko, môže odpustiť, to znamená, že to isté môžem urobiť aj ja.“
„Ukáž mi Pane, svoje cesty a pouč ma o svojich chodníkoch.“
Ak sa chceme na našej ceste zveriť do rúk spoľahlivého sprievodcu, pamätajme, že práve Ježiš o sebe povedal: „Ja som cesta…“ (Jn 14, 6). Chiara Lubichová na Svetových dňoch mládeže v roku 1989 v Santiagu de Compostela povzbudzovala mladých slovami:
„Tým, že sám seba nazval ,cestou‘, chcel vyjadriť, že musíme kráčať, ako kráčal on… Môžeme povedať, že Ježišova cesta má svoje meno a volá sa láska… Láska, ktorú Ježiš žil a prinášal, je mimoriadna a jedinečná… Je to tá istá láska, ktorá planie v Bohu… Koho však máme milovať? Našou prvoradou povinnosťou je iste milovať Boha. A potom – milovať každého blížneho…
Od rána do večera, máme každý vzťah s druhými prežívať s touto láskou. Doma, na univerzite, v práci, pri športe, na prázdninách, v kostole, na cestách máme využívať rôzne príležitosti na to, aby sme milovali druhých ako seba samých tak, že v nich vidíme Ježiša, nikoho neprehliadnuť, práve naopak, milovať všetkých ako prvý… Čo najviac sa ponoriť do vnútra toho druhého, skutočne chápať jeho problémy, jeho potreby, jeho ťažkosti aj radosti, preto, aby sme sa s ním vedeli podieľať na všetkom… Stať sa určitým spôsobom tým druhým. Tak ako Ježiš, Boh, ktorý sa z lásky stal človekom ako my. Potom sa blížny cíti chápaný a povzbudený, pretože je tu niekto, kto nesie jeho bremená, bolesti i drobné radosti spolu s ním.
,Žiť druhého‘, ,žiť druhých‘ – to je veľký, najvyšší ideál…“
