7. decembra 1943 by sa Silvia Lubichová, mladá učiteľka, nikdy nebola nazdávala, že o niekoľko desiatok rokov neskôr mnohé svetové a cirkevné osobnosti (medzi nimi štyria pápeži) budú vyslovovať vážne slová o jej osobe a duchovnej rodine.
Ani sa jej nesnívalo o tom, čo uvidí a prežije počas 88 rokov svojho života. Neuvažovala o miliónoch osôb, ktoré ju budú nasledovať. Nepredstavovala si, že jej Ideál sa dostane k 182 národnostiam. Mohla niekedy uvažovať o tom, že začne nové obdobie spoločenstva v Cirkvi a že otvorí nikdy predtým nepoužité kanály ekumenického dialógu?
O to menej si mohla predstaviť, že do svojej rodiny začlení veriacich iných náboženstiev a osoby bez vyznania. Vlastne, ani si nikdy nemyslela, že niekedy založí Hnutie.
Toho 7. decembra 1943 „Silvia“ mala iba pocity mladej a peknej ženy, ktorá bola zamilovaná do svojho Boha, ktorému sa zasvätila a potvrdila to tromi červenými karafiátmi. Toto jej stačilo. Mohla si predstavovať ľudí každého veku, rôzneho sociálneho zázemia a kútov sveta, ktorí by ju nasledovali počas jej ciest a volali by ju jednoducho „Chiara“ (meno, ktoré si zobrala po obdivovanej svätici z Assisi)?
Mohla niekedy v malom Tridente uvažovať o tom, že jej mystické vnuknutia otvoria kultúru jednoty, vhodnú pre multietnickú, multikultúrnu a multináboženskú spoločnosť? Chiara Lubichová predznamenala časy.
V Cirkvi – ona, žena a laička – predkladala témy a náhľady, ktoré neskôr znovu preberal Druhý vatikánsky koncil. V zosvetštenej spoločnosti vedela ukazovať cestu univerzálneho bratstva, keď nikdo nerozprával o zbližovaní medzi civilizáciami. Rešpektovala život a hľadala zmysel bolesti. Vyznačila cestu svätosti pre zasvätených i laikov, prakticky pre každého, neobmedzovala ju na niekoľko vyvolených.
V 1977 na Eucharistickom kongrese v Pescare povedala: „Pero nevie, koľko bude musieť písať, fixka nevie, čo všetko nakreslí a skalpel nevie, čo všetko bude musieť rozrezať. Keď sa Boh rozhodne zobrať do rúk nejaké svoje stvorenie, aby sa narodilo v jeho Cirkvi nejaké dielo, vybraný človek nevie, čo bude musieť spraviť. Je len nástrojom. A toto, myslím, môže byť môj prípad.“
A ešte: „Rozhojnenie a neúmerné rozšírenie nad každú silu alebo ľudského génia, kríže, kríže, ale aj ovocie, ovocie, nesmierne veľa ovocia. A Božie nástroje majú vo všeobecnosti túto charakteristiku: malosť, slabosť… Kým sa nástroj pohybuje v Božích rukách, on ho dôvtipne formuje tisíckami a tisíckami starosí a radostí. Tak si ho šľachtí na prácu, ktorú musí vykonať. Nakoniec, keď nadobudne hlboké poznanie o sebe a akúsi intuíciu o Bohu, môže zodpovedne povedať: ja som nič, Boh je všetko. Keď sa v Tridente začal písať príbeh, ja som nemala žiadny program, nevedela som nič. Idea Hnutia bola v Bohu, projekt v nebi.“
Chiara Lubichová je na začiatku Hnutia Fokoláre. Narodila sa 22. januára 1920 v Tridente, zomrela 14. marca 2008 v Rocca di Papa v kruhu svojich ľudí. V nasledujúcich dňoch prichádzali tisíce ľudí od jednoduchých robotníkov až po politické a cirkevné osobnosti, prichádzali do Rocca di Papa, aby vzdali česť jej pamiatke.
Pohreb sa konal v Bazilike sv. Pavla za hradbami, kde sa nezmestil veľký zástup, ktorý sa zhromaždil (40 tis. ľudí). Benedikt XVI vo svojom posolstve definuje Chiaru ako „Ženu nebojácnej viery, miernu zvestovateľku nádeje a pokoja“. Potom vatikánsky štátny sekretár, Tarcisio Bertone, predsedal eucharistickej slávnosti spolu s deviatimi kardinálmi, štyridsiatimi biskupmi a stovkami kňazov.
O Chiare rezonujú slová, ktoré jedného dňa vyriekla: „Chcela by som, aby Dielo Máriino na konci vekov, keď bude spoločne v očakávaní zjavenia pred Ježišom opusteným-zmŕtvychvstalým, mu mohlo zopakovať: ‚Toho dňa, Bože môj, ja pôjdem ku tebe… s mojim bláznivým snom: priniesť ti svet v náručí‘. Otče, nech sú všetci jedno!“
[huge_it_gallery id=“2″]
