Slovo života
„Pán je moje svetlo a moja spása, koho sa mám báť?“ (Ž 27, 1)
„Krátko po narodení lekári diagnostikovali Marianke poškodenie mozgu. Nebude vedieť rozprávať, ani chodiť. Cítili sme, že Boh od nás požaduje, aby sme ju milovali takú, aká je, a tak sme sa odovzdali do jeho otcovských rúk,“ píše Alba, mladá matka z Brazílie. A pokračuje: „Žila s nami štyri roky a všetkým nám zanechala posolstvo lásky. Nikdy sme z jej úst nepočuli slová ako ocko alebo mama, ale vo svojom tichu hovorila očami, ktoré boli plné žiarivého svetla. Nemohli sme ju naučiť urobiť prvé krôčiky, no ona nás učila robiť prvé kroky v láske, v zapieraní seba, aby sme milovali. Mariana bola pre celú rodinu darom Božej lásky. Keby sme to mohli vyjadriť jedinou vetou, povedali by sme: láska sa nevysvetľuje slovami.“
A podobne to platí aj pre každého z nás: v situáciách, keď nie sme schopní riadiť beh celého svojho bytia, potrebujeme svetlo, aspoň nejaký záblesk, ktorý naznačí východisko, to, čo môžeme spraviť teraz na ceste k záchrane nového života.
„Pán je moje svetlo a moja spása, koho sa mám báť?“
Temnoty bolesti, strachu, pochybností, samota, „nepriateľské“ okolnosti, čo ničia naše sny, to je skúsenosť, ktorú zakúšame všade na svete a vo všetkých obdobiach ľudskej histórie, tak ako to dosvedčuje táto prastará modlitba z Knihy žalmov.
Autorom je pravdepodobne človek, ktorého všetci opustili, ktorého neprávom obvinili a teraz ho čaká súd. Ocitá sa v neistote pred hroziacim osudom, no zveruje sa Bohu. Vie, že Boh v skúškach neopustil svoj ľud, pozná jeho vyslobodzujúce pôsobenie, a preto v ňom nachádza svetlo a bezpečné, nedobytné útočisko.
Práve keď si uvedomí svoju krehkosť, otvára sa dôvernému vzťahu s Bohom, prijíma jeho prítomnosť vo svojom živote a s dôverou očakáva konečné víťazstvo na nepredvídateľných cestách Božej lásky.
„Pán je moje svetlo a moja spása, koho sa mám báť?“
Práve toto je vhodný okamih na obnovenie našej dôvery v lásku Otca, ktorý chce, aby jeho deti boli šťastné. On je pripravený zobrať na seba naše obavy,[1] aby sme sa neuzatvárali do seba, ale aby sme sa v slobode vedeli podeliť s ostatnými o svoje svetlo a o svoju nádej.
Chiara Lubichová píše, že slovo života nás vedie z temnôt do svetla, od ja k my: „[…] Pozýva nás oživiť vieru, že Boh je a miluje ma. […] Stretnem niekoho? Musím veriť, že skrze neho mi chce Boh niečo povedať. Pracujem? Aj počas práce stále verím v jeho lásku. Dostaví sa nejaká bolesť: verím, že Boh ma má rád. Nastala radostná udalosť – Boh ma má rád. On je tu so mnou, je so mnou stále, všetko o mne vie a pozná každú moju myšlienku, každú radosť aj túžbu, spolu so mnou znáša všetky starosti a každú jednu životnú skúšku. Ako obnovovať túto istotu? […] Hľadajme ho stále medzi nami. On sľúbil, že je tam, kde sú dvaja alebo viacerí zjednotení v jeho mene.[2] Stretávajme sa teda v evanjeliovej vzájomnej láske so všetkými, čo žijú podľa slova života, podeľme sa o skúsenosti a zakúsime plody tejto jeho prítomnosti: radosť, pokoj, svetlo, odvahu. On zostane s každým z nás a trvale budeme cítiť jeho blízkosť a pôsobenie v našom každodennom živote.“ [3]
[1] Porov. 1 Pt 5, 7.
[2] Porov.: Mt 18, 20.
[3] Ch. Lubichová, Slovo života, júl 2006, v Parole di Vita, spracoval Fabio Ciardi (Opere di Chiara Lubich 5; Città Nuova, Roma 2017), s. 785-786.
Slovo života pre deti a tínedžerov
Myšlienka na mesiac
Myšlienka na mesiac sa zrodila v Uruguai v kontexte Štvrtého dialógu, príklad porozumenia medzi osobami rôznych náboženských a nenáboženských zvyklostí, ktorých mottom je „budovanie dialógu“. Táto myšlienka má za úlohu podieľať sa na ideále univerzálneho bratstva.
