Január 2022: Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť.

„Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť.“ (Mt 2, 2)

Tieto slová zaznamenáva len Matúšovo evanjelium. Vyslovila ich skupinka niekoľkých „mudrcov“, ktorí prišli zďaleka na pomerne záhadnú návštevu maličkého Ježiša.

Tvoria malú skupinku, čo podstúpila dlhú cestu za akýmsi malým svetielkom pri hľadaní väčšieho, všeobecného svetla: Kráľa, ktorý sa už narodil a je tu na tomto svete. Nič viac sa o nich nevie, no táto epizóda poskytuje množstvo podnetov na zamyslenie a pre kresťanský život.

Pre tohtoročné slávenie Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov ju vybrali a navrhli kresťania z Blízkeho východu^[1]. Je to vzácna príležitosť opäť pokračovať spoločnou cestou, otvorení vzájomnému prijatiu, ale predovšetkým Božiemu plánu byť svedkami jeho lásky ku každému človeku a národu na zemi.

„Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť.“

V dokumente, v ktorom kresťania z Blízkeho východu predkladajú návrhy na tento Týždeň modlitieb, píšu: (…) Hviezda, ktorá sa zjavila na judskom nebi, predstavuje dlhoočakávané znamenie nádeje, ktoré vedie mudrcov a v nich v skutočnosti všetky národy zeme na miesto, kde sa zjavil pravý Kráľ a Spasiteľ. Hviezda je dar a pre celé ľudstvo je znakom milujúcej Božej prítomnosti. (…) Mudrci nám zjavujú, že Boh chce jednotu všetkých národov. Prišli z ďalekých krajín a zastupujú rôzne kultúry, no všetci sú pobádaní rovnakou túžbou uvidieť a spoznať Kráľa, ktorý sa práve narodil: zhromaždili sa spolu v betlehemskej jaskyni, aby si ho uctili a ponúkli mu svoje dary. Kresťania sú povolaní byť vo svete znamením jednoty, ktorú si Pán praje pre svet. Aj keď patria k rôznym kultúram, rasám a jazykom, kresťania majú niečo spoločné, hľadajú Krista a túžia uctievať ho. Poslaním kresťanov je teda byť znamením ako tá hviezda, aby viedli ľudstvo smädné po Bohu a privádzali ho ku Kristovi, majú byť Božím nástrojom na uskutočnenie jednoty všetkých ľudí.“^[2]

Hviezda, ktorá zažiarila mudrcom, je pre všetkých, zažína sa predovšetkým v hĺbke svedomia, ktoré sa nechá osvietiť láskou. Všetci môžeme zaostriť svoj zrak, aby sme ju spozorovali a vydali sa na cestu, nasledovali ju a dosiahli cieľ, stretnutie s Bohom a s bratmi v našom každodennom živote, aby sme sa so všetkými podelili o naše bohatstvo.

„Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť.“

Základom je ctiť si Boha, uznať sa pred ním takí, akí sme: malí, krehkí, vždy potrebujúci odpustenie a milosrdenstvo. Vďaka tomu sme schopní úprimne prejaviť rovnaký postoj voči ostatným. Táto úcta, ktorá patrí jedine Bohu, sa naplno prejavuje v adorácii.

Na pomoc nám prichádzajú slová Chiary Lubichovej: „(…) Čo to znamená ,klaňať sa‘ Bohu? Je to postoj, ktorý je zameraný iba na neho. Klaňať sa Bohu znamená povedať mu: ,Ty si všetko‘, čiže: ,Si tým, kým si‘ a ja mám v živote nesmiernu výsadu uvedomovať si to. (…) Znamená to (…): ,Ja som nič.‘ Lenže nehovoriť to len slovami. Aby sme mohli uctievať Boha, musíme potlačiť samých seba a umožniť, aby víťazil v nás i vo svete. (…) No najistejší spôsob, ako dosiahnuť bytostné vyhlásenie ničoty nás samotných a toho, že Boh je všetko, je úplne pozitívny. Jediné, čo treba spraviť, aby sme ustúpili od vlastných myšlienok, je myslieť na Boha a mať jeho myšlienky zvestované v evanjeliu. Jediné, čo treba na potlačenie našej vôle, je plniť jeho vôľu, tú, ktorá sa nám ukazuje v prítomnom okamihu. Na potlačenie našich rozlietaných citov stačí mať v srdci lásku k nemu a k našim blížnym, podeliť sa s nimi o bolesti, trápenia, problémy aj radosti. Ak sme my stále ,láskou‘, bez toho, aby sme si to uvedomili, stávame sa ničím pre nás samotných. A tým, že žijeme s postojom, že my sme ničím, svojím životom potvrdzujeme Božiu nadradenosť, to, že Boh je všetko, a dostávame sa k pravej adorácii.“^[3]

„Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť.“

Prijmime závery kresťanov z Blízkeho východu: „Po stretnutí so Spasiteľom a spoločnej poklone dostali mudrci vo sne pokyn a inou cestou sa vrátili do svojich krajín. Podobným spôsobom spoločenstvo, na ktorom máme podiel pri spoločnej modlitbe, nás musí viesť k prechodu v našich životoch, v našich cirkvách a v celom svete na nové cesty. (…) Dať sa do služby evanjeliu dnes vyžaduje úsilie pri bránení ľudskej dôstojnosti, predovšetkým tých najchudobnejších, najslabších a vylúčených zo spoločnosti. (…). Novou cestou pre cirkvi je cesta viditeľnej jednoty, po ktorej kráčame s obetami, nebojácne a s odvahou, tak, aby deň čo deň Boh skutočne kraľoval vo všetkých (porov. 1 Kor 15, 28).“^[4]

^[1] Tradičný dátum slávenia Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov je na severnej pologuli od 18. do 25. januára. Na južnej pologuli sú v januári prázdniny, cirkvi preto slávia Týždeň modlitieb v iných dátumoch, napríklad v období Turíc, čo je tak isto veľmi symbolický čas pre jednotu Cirkvi. Je to súčasne výzva, aby sme pamätali na rozvoj ekumenického dialógu počas celého roka.

^[2] Porov.: http://www.christianunity.va/content/unitacristiani/it/news/2021/spuc-2022.html.

^[3] Chiara Lubichová, Parola di Vita luglio 2005, tamtiež, Parole di Vita, spracoval Fabio Ciardi (Opere di Chiara Lubichová 5; Città Nuova, Rím, 2017) s. 742-744.

^{[4] Tamtiež.}

Myšlienka na mesiac sa zrodila v Uruguai v kontexte Štvrtého dialógu, príklad porozumenia medzi osobami rôznych náboženských a nenáboženských zvyklostí, ktorých mottom je „budovanie dialógu“. Táto myšlienka má za úlohu podieľať sa na ideále univerzálneho bratstva.