Obrátenie a oslobodenie predovšetkým od nás samých. Necháme sa sprevádzať niekoľkými myšlienkami zosnulým nemeckým biskupom (Aachen) mons. Klausom Hemmerleom.
Klaus Hemmerle bol kľúčovou osobnosťou spolu s Chiarou, ktorí sa zaslúžili o zrod spoločenstva biskupov, ktorí majú blízko k spiritualite jednoty. Nasledujúce úryvky sú vybrané z diela Klaus Hemmerle, Vnútorné svetlo vecí, Città Nuova, Roma 1998.
„Aj po radikálnom obrátení, ktoré nastáva raz a navždy v krste, všetci sa neustále potrebujeme znovu obrátiť. Aj v prípade, kedy by sa pokrstený neoddelil od Boha, nároky, ktoré naňho život kladie a každodenné pokušenia sú preňho nebezpečenstvom, že upadne tak do samého seba, že to jedinečné slovo, ktorým sa stal pokrstený vďaka Kristovi, sa zahalí, zmení, rozbije. Túto ranu na božom živote v nás je potrebné opätovne liečiť.“ (str. 82)
„Odpusť nám naše hriechy, ako ich my odpúšťame našim vinníkom. Ježiš je realista, pozná naše slabosti. Neodsudzuje nás, ale ani nehovorí: akokoľvek žiješ, je to jedno. Vyzýva nás na pokánie, ku konverzii, vždy začať odznova. Odpúšťa nám, učí nás odpúšťať druhým. Naše priateľstvo s ním uviazne na plytčine, ak náš život nie je neustála konverzia.“ (str. 73)
„Na každého z nás dnes čaká nejaký kríž, ktorý má niesť. Ale musí ho niesť už dnes! Inak to bude kríž, ktorý nás ponesie a potom sa cítime nekonečne utláčaní, strápení, zničení a ani si neuvedomíme, že to je práve kríž, čo nás oddaľuje. Ale ak máme odvahu zodvihnúť svoj kríž, vtedy sa stáva najdrahšou vecou na svete.“ (str. 89)
„Dokým apoštoli vidia v Ježišovi veľkého a silného Boha, nedokážu ho nájsť. Musia sa skloniť až k zemi, pozerať do prachu: Ježiš je práve tam, umýva nohy svojim drahým. Sebadarovanie, zníženie sa, služba, zrelé uvedomenie si banality ľudských potrieb, umenšovanie sa, odriekanie si, radikálnosť totálneho darovania sa, nie zovňajšok ale skrývanie sa: všetko to, čo nemá nič dočinenia s Božím jasom, je najväčším oporným bodom nášho uctievania Boha, je eucharistia.“ (str. 101)
„Ja, čo vždy znova a znova padám, nemôžem žiť inak ako v Božom odpustení. Ale toto odpustenie sa dokazuje v odpustení bratovi, v tom je jeho podstata, prejavuje sa na komunite, kde sa vzájomne povzbudzujeme k tomuto milosrdenstvu, ktoré nás vždy znova oslobodzuje, aby sme spoločne mohli byť synmi Otca s Pánom Ježišom, jediným Pánom medzi nimi.“ (str. 74)
