Igino Giordani je jedinečná osobnosť v histórii Fokoláre. Učiteľ, knihovník, manžel a otec štyroch detí, bol známym polemikom v katolíckych kruhoch, priekopník v kresťanskej demokracii, spisovateľ a žurnalista.
Obranca mieru za každých okolnotí, stal sa oficierom počas prvej svetovej vojny, kde bol zranený a vyznamenaný. Po druhej svetovej vojne, ktorú prežil ako odporca fašistického režimu v exile, bol zvolený za konštituenta. Bol poslancom, osvieteným laikom, priekopníkom ekumenizmu. Bol to on, kto rozšíril Fokoláre o ženatých a vydatých laikov a rodinu a otvoril ho tak, v určitom zmysle, všetkým. Chiara Lubichová pre toto a mnoho iného považovala Giordaniho, familiárne volaného „Foco“, za „spoluzakladateľa“ Hnutia Fokoláre.
Prvý raz sa s Chiarou stretli v jeho poslaneckej kancelárii v Montecitorio v septembri roku 1948. Giordani práve prežíval tažkú etapu svojho politického života: „Zapálene som študoval náboženské témy,“ napíše vo svojom po smrti vydanom Ohnivom denníku, „ale tiež, aby som nemyslel na svoju dušu, o ktorej som nemal vysokú mienku: bola zaťažená nudou; a aby som sa nemusel priznávať k tejto svojej paralýze, vrhal som sa do štúdia a v práci som si nedoprial odpočinku. Veril som, že inak to ani nejde; ovládal som v určitom zmysle všetky oblasti kresťanskej kultúry: apologetiku, asketiku, mistiku, dogmatiku, morálnu filozofiu…; ale ovládal som ich len kultúrne. Vnútorne som ich neprežíval.“
Toho dňa sa pred jeho pracovným stolom predstavila nesúrodá skupina ľudí, ktorá sa ukázala ihneď originálna pre Giordaniho, experta duchoného života: konventuál, minorita, kapucín, františkánsky tercián a jedna terciánka, sama Chiara. Neskôr teda napíše: „Vidieť ich spolu a zjednotených sa mi už sám osebe zdal zázrak jednoty.“ Chiara, ktorá sa sa ujala slova, bola prijatá zdvorilými skeptickými slovami poslanca: „Mal som dojem, akoby som počúval propagandistickú reč nejakej utópie blahobytu.“ V skutočnosti to tak ale vôbec nebolo. „Ten hlas mal neobvyklú pečať, “ komentuje: „pečať hlbokého vnútorného presvedčenia, ktoré pochádzalo z nadprirodzeného pocitu. Preto sa ma zrazu zmocnila zvedavosť a v mojom vnútri sa rozhorel plameň. Keď po polhodine dorozprávala, bol som unesený okúzľujúcou atmosférou a želal som si, aby ten hlas pokračoval. Bol to hlas, ktorý som vyčkával bez toho, aby som si to uvedomoval. Ten hlas robil svätosť dostupnú každému.“
Giordani požiadal Chiaru, aby spísala to spísala, čo rýchlo aj urobila. Ale chcel osobne prehĺbiť známosť, ktorú nadviazal. Kúsok po kúsku rozpoznával v skúsenosti s fokoláre aktualizáciu túžby svätého Jána Chyzostoma: aby laici žili ako mnísi, ale bez celibátu. „Mal som v sebe túto túžbu hlboko zakorenenú,“ pokračuje v rozprávaní: „a preto som miloval františkánske učenie medzi ľuďmi a smerovanie k panenstvu podľa svätej Kataríny Sienskej a podhodnotil som iniciatívy, ktoré ako sa zdalo, smerovali k odstráneniu hraníc medzi mnížstvom a laickosťou, medzi zasvätenými a obyčajnými ľuďmi: hranice, v ktorých Cirkev trpela ako Kristus v Getsemanskej záhrade. Prihodila sa mi jedna vec. Prihodilo sa mi, že tie kúsky kultúry postavené vedľa seba sa začali hýbať a ožívať, začali formovať živé telo popretkávané štedrou krvou. Bolo preniknuté láskou a malo oblečené idey, ktoré vytvárali obežnú dráhu radosti.“
A aby ozrejmil toto svoje „zistenie“, používal stále rovnakú frázu, ktorú často opakoval počas posledných rokov svojho života, ktoré po smrti svojej milovanej manželky Myy prežil v milovanom fokoláre v Rocca di Papa: „Pohol som sa od preplnených políc s knihami smerom k Cirkvi obývanej kresťanmi.“ Bola to skutočná konverzia, nová konverzia, ktorá „ma vytiahla z depresie, v ktorej, ako sa mi zdalo, som bol zamurovaný, pobádala ma vnoriť sa do novej scenérie bez hraníc, medzi nebom a zemou, povzbudzovala ma znova vykročiť.“
Aktuálne prebieha proces kanonzácie Igina Giordaniho, zvaného Foco.
[huge_it_gallery id=“4″]
