Slovo života
„Ukáž mi, Pane, svoje cesty a pouč ma o svojich chodníkoch.“ (Ž 25, 4)
Tento žalm nám predstavuje človeka, ktorý sa cíti v zajatí nebezpečenstva a hrozieb. Potrebuje nájsť správnu cestu, čo ho konečne privedie do bezpečia. Koho žiada o pomoc?
S vedomím vlastnej slabosti konečne dvíha oči a volá k Pánovi, Bohu Izraela, ktorý nikdy neopustil svoj ľud, práve naopak, viedol ho počas dlhej cesty púšťou až do zasľúbenej zeme.
Vďaka skúsenosti z cesty sa v pútnikovi opäť rodí nádej, je to výnimočná príležitosť na nový vnútorný vzťah s Bohom a napriek vlastnej nevernosti sa s dôverou odovzdať jeho láske.
V biblickej reči kráčať s Bohom je aj životnou lekciou, učíme sa spoznávať jeho plán spásy.
„Ukáž mi, Pane, svoje cesty a pouč ma o svojich chodníkoch.“
Neraz sa necháme viesť svojou domnelou sebestačnosťou a zrazu sa cítime dezorientovaní, popletení a omnoho viac si uvedomujeme svoje obmedzenia a zlyhania. Chceli by sme znovuobjaviť kompas života a s ním aj cestu k cieľu.
Tento žalm nám poskytuje veľkú pomoc; pobáda nás k novej či obnovenej osobnej skúsenosti s Bohom a k dôvere v jeho priateľstvo.
Dodáva nám odvahu, aby sme boli vnímaví na jeho poučenia, ktoré nás neprestajne pozývajú vychádzať mimo seba a tak ho nasledovať po ceste lásky, on sám po nej kráčal, nám v ústrety, ako prvý.
Môže to byť modlitba, ktorá nás sprevádza počas dňa a každú radostnú alebo bolestivú chvíľu premieňa na jednu z etáp na našej ceste.
„Ukáž mi, Pane, svoje cesty a pouč ma o svojich chodníkoch.“
Hedy zo Švajčiarska je vydatá matka štyroch detí a dlhodobo sa usiluje žiť podľa Slova života. V súčasnosti je veľmi vážne chorá a dobre si uvedomuje, že sa blíži k zavŕšeniu svojej pozemskej púte.
Jej dobrá priateľka Kati hovorí: „Hedy je ku každému, kto ju príde navštíviť, aj voči ošetrujúcemu personálu, vždy zameraná na druhého. Zaujíma sa o druhého aj teraz, keď už môže rozprávať len s veľkými ťažkosťami. Každému ďakuje za to, že prišiel, a daruje mu svoju skúsenosť. Je len a len láskou, žijúce „áno“ Božej vôli! Priťahuje množstvo ľudí: priateľov, príbuzných, kňazov. Všetci sú hlboko oslovení jej pozornosťou voči každému návštevníkovi a jej energiou, ktorá je plodom viery v Božiu lásku.
Chiara Lubichová hovorila o živote ako o „svätej ceste“[1]: „(…) ,Svätá cesta‘ je symbolom našej cesty k Bohu. (…) Prečo by sme nemali z jediného života, ktorý máme, spraviť cestu k svätosti, veď ten, ktorý nás očakáva, je Svätý. (…) Aj osoby bez jasného náboženského presvedčenia môžu urobiť zo svojho života vrcholné dielo, keď čestne kráčajú životom s úprimným morálnym nasadením. (…) Ak je život ,svätou cestou‘ v línii Božej vôle, náš postup je podmienený každodenným napredovaním. (…) A keď sa zastavíme? (…) Opustíme celé podujatie, deprimovaní svojimi pokleskami? Nie, naše heslo pre tieto chvíle je ,začínať znova‘ (…) a s plnou dôverou sa opierajme viac o Božiu milosť než o svoje vlastné schopnosti. (…) Najmä však spoločne kráčajme ďalej a zjednotení v láske si navzájom pomáhajme. Svätý bude prítomný medzi nami a on si zoberie na starosť našu ,cestu‘. Pomôže nám jasnejšie pochopiť Božiu vôľu a vzbudí v nás túžbu a schopnosť byť jej nápomocní. Keď budeme zjednotení, všetko pôjde ľahšie a pocítime blaženosť prisľúbenú tým, čo sa vydajú po ‚svätej ceste‘.“[2]
[1] Porov.: Ž 84 (83), 6: „Blažený človek, ktorému ty pomáhaš, keď sa chystá na svätú púť“ (CEI 1974).
[2] Chiara Lubichová, Slovo života na december 2006, tamtiež, Parole di Vita, zostavil Fabio Ciardi (Opere di Chiara Lubich 5; Città Nuova, Roma 2017), s. 797-799.
Slovo života pre deti a tínedžerov
Myšlienka na mesiac
Naša cesta
Keď sa niekedy cítime v zajatí nebezpečenstva a hrozieb, potrebujeme nájsť správnu cestu, čo nás konečne privedie do bezpečia. Koho žiadať o pomoc?
Neraz sa necháme viesť svojou domnelou sebestačnosťou a zrazu sa cítime dezorientovaní, popletení a omnoho viac si uvedomujeme svoje obmedzenia a zlyhania. Chceli by sme znovu objaviť kompas života a s ním aj cestu k cieľu, s obnoveným elánom ísť v ústrety novej skúsenosti.
Musíme nájsť silu byť vnímaví, nájsť odvahu vychádzať mimo seba, aby sme pokračovali po ceste lásky. K tomu nám môže pomôcť meditácia, ktorá nás sprevádza počas dňa a každú radostnú a bolestivú chvíľu premieňa na jednu z etáp na našej ceste.
Hedy zo Švajčiarska je vydatá matka štyroch detí a dlhodobo sa usiluje žiť podľa MYŠLIENKY NA MESIAC. V súčasnosti je veľmi vážne chorá a dobre si uvedomuje, že sa blíži k zavŕšeniu svojej pozemskej púte.
Jej dobrá priateľka Kati hovorí: „Hedy je ku každému, kto ju príde navštíviť, aj voči ošetrujúcemu personálu, vždy zameraná na druhého. Zaujíma sa o druhého aj teraz, keď už môže rozprávať len s ťažkosťami. Každému ďakuje za to, že prišiel, a daruje mu svoju skúsenosť. Je len a len láskou. Priťahuje množstvo ľudí: priateľov, príbuzných, známych. Všetci sú hlboko oslovení jej pozornosťou voči každému a jej energiou.“
Chiara Lubichová sa pýtala: „Prečo by sme nemali z jedného života, ktorý máme, spraviť cestu, cestu našej existencie?
Aj osoby bez jasného náboženského presvedčenia môžu urobiť zo svojho života vrcholné dielo, keď čestne kráčajú životom s úprimným morálnym nasadením. Naša cesta si vyžaduje každodenné napredovanie. A keď sa zastavíme? Opustíme celé podujatie, deprimovaní svojimi pokleskami? Nie, naše heslo pre tieto chvíle je „začínať znova“. Najmä však spoločne kráčajme ďalej a zjednotení v láske si navzájom pomáhajme.
Myšlienka na mesiac sa zrodila v Uruguai v kontexte Štvrtého dialógu, príklad porozumenia medzi osobami rôznych náboženských a nenáboženských zvyklostí, ktorých mottom je „budovanie dialógu“. Táto myšlienka má za úlohu podieľať sa na ideále univerzálneho bratstva.
