Prierez života Chiary Lubichovej

1920 – Chiara Lubichová sa narodila 22. januára v Tridente (severné Taliansko), krstným menom Silvia. Očarená evanjeliovou radikálnosťou Kláry z Assisi, preberá po nej meno. Je druhou zo štyroch detí. Matka je horlivá kresťanka. Otec kníhtlačiar, socialista. Brat Gino sa pridáva do radov partizánov, neskôr pracuje ako novinár v talianskom denníku L’Unità. V dobe fašizmu ich rodina žije v skromných podmienkach. Na zaistenie svojho štúdia si Chiara už ako dospievajúca privyrába súkromným doučovaním.

1938 – Hľadanie pravdy. Po prevzatí učiteľského diplomu pre základné školy vyučuje v dolinách tridentskej provincie Val di Sole Castello v dedinke Livo, neskôr priamo v Tridente. So zanietením sa púšťa do hľadania pravdy, preto začína študovať filozofiu na benátskej univerzite. Čoskoro však musí štúdium prerušiť, a to jednak kvôli vojne a tiež preto, že sa chce naplno venovať rodiacemu sa hnutiu. Jej hľadanie pravdy nachádza plnú odpoveď v Ježišovi, ktorý je Cesta, Pravda a Život.

Začiatky

1939 – Prvá intuícia o svojej ceste. Účastní sa na kurze pre mládež Katolíckej akcie, navštevuje mariánsku svätyňu v Lorete, kde tuší svoje povolanie: má to byť komunita podľa príkladu nazaretskej rodiny, „fokoláre – ohnisko“, malá laická komunita mužov alebo žien žijúcich v panenstve alebo v manželstve, ktorí sa celkom, aj keď každý iným spôsobom, naplno dávajú Bohu. Ich povolaním je duchovne dávať život Ježišovej prítomnosti, ako on sám prisľúbil „dvom alebo trom zjednoteným v jeho mene“. Malé komunity – fokoláre – sa stávajú srdcom rozrastajúceho sa Hnutia. V Cirkvi sa rodí nové duchovné povolanie.

7. december 1943. Za dátum zrodu Hnutia fokoláre sa považuje Chiarino zasvätenie sa Bohu sľubom čistoty. Mala 23 rokov a bola sama. Nemala tušenia, čo sa zrodí.

1944 – Dráma druhého svetového konfliktu je rozhodujúcou lekciou: „Všetko sa pominie, všetko je márnosť nad márnosť. Zostane iba Boh“. Boh Láska mocne vstupuje do Chiarinho života a celý ho premieňa. S týmto objavom sa hneď delí so svojimi priateľkami, ktoré to tiež priťahuje. Stávajú sa jej prvými spoločníčkami. Do úkrytov si nosia len evanjelium a slová v ňom akoby osvecovalo nové svetlo. V evanjeliu nachádzajú spôsob ako odpovedať na objav lásky. V prikázaní, ktoré Ježiš nazýva svojím a novým: „milujte sa navzájom, ako som ja miloval vás“, nachádzajú srdce evanjelia. Radikálne podľa neho žijú a ich osobný i komunitný život vykoná kvalitatívny skok. Ježišov testament „aby všetci boli jedno“ sa stáva cieľom ich života: chcú prispievať k uskutočneniu Božieho plánu s ľudskou rodinou.

Skúsenosť s Bohom, ktorý je Láska je inšpiračnou iskrou, z ktorej povstalo celé hnutie; jeho duchovnou osnovou je uskutočňovať evanjeliový príkaz vzájomnej lásky; cieľom je „aby všetci boli jedno“. To sú hlavné prvky nového duchovného prúdu: spirituality jednoty, ktorá sa ukazuje čoraz univerzálnejšou.

13. máj 1944 – Trident je podrobený ťažkému bombardovaniu. Chiarin dom je vážne poškodený. Celá rodina evakuuje do hôr, ale Chiara sa rozhodne zostať v meste; chce pomáhať rodiacemu sa hnutiu. Uprostred rozvalín narazí na ženu priam šialenú od bolesti, ktorá plače nad smrťou svojich štyroch detí. Chiara cíti povolanie objať bolesti ľudstva.

So svojimi prvými spoločníčkami nachádza ubytovanie v maličkom byte na Námestí Kapucínov. Ide o prvé fokoláre. Začína sa uskutočňovať jej predtucha spred niekoľkých rokov zo svätyne v Lorete roku 1939. V roku 1948 sa otvára prvé mužské fokoláre.

V biednych štvrtiach mesta v následku vojny panuje veľká chudoba. Chiara so svojimi prvými spoločníčkami sa delí s chudobnými so všetkým, čo majú. Aj napriek vojne im nečakane prichádza hojnosť jedla, šatstva, liekov. Overuje sa pravdivosť slov evanjelia: „Dajte a dajú vám“, „Proste a dostanete“. Do tejto tichej revolúcie sa zakrátko pridáva viac než päťsto osôb. Spontánne sa vytvára spoločenstvo hmotných i duchovných dobier podľa príkladu prvých kresťanských komunít.

Cieľom je vyriešiť sociálne problémy mesta. Odhaľujú evanjelium v celej svojej oživujúcej sile. Táto skúsenosť priťahuje pozornosť niekoľkých mladých marxistov: sú to prvé príznaky angažovanosti Hnutia v sociálnej oblasti a v dialógu s ľuďmi bez náboženského presvedčenia, na ktorý neskôr čaká veľký rozvoj.

1947 – Prvé cirkevné schválenie Hnutia: Vtedajší tridentský arcibiskup Mons. Carlo De Ferrari potvrdzuje: „Tu je Boží prst“.

1948 – Problematika povojnového Talianska a stretnutie s Iginom Giordanim. Závažné problémy krajiny usilujúcej sa o morálnu i materiálnu obnovu sa stávajú pre Chiaru ešte zjavnejšími, keď sa v Montecitorio v Ríme zoznamuje s poslancom, spisovateľom, novinárom, priekopníkom ekumenizmu a otcom štyroch detí Iginom Giordanim. Giordani dáva rozhodujúci príspevok pri vteľovaní spirituality jednoty do spoločnosti a v ekumenickom rozvoji Hnutia. Je prvým ženatým fokolarínom a otvára túto novú cestu k svätosti mnohým manželom. Neskôr sú oni animátormi hnutia Nové rodiny. 27. septembra 2009 sa oficiálne skončila diecézna fáza beatifikačného procesu Božieho služobníka Igina Giordaniho.

1949 – Začiatok mimoriadnych milostí. Chiara si ide spolu so svojimi prvými spoločníkmi a spoločníčkami na určitý čas oddýchnuť do tridentských hôr, do Tonadica di Primiero (severné Taliansko). Tam prežíva mocnú duchovnú skúsenosť, ktorá je pre ňu svetlom pri vytváraní základných línií Hnutia.

Pasquale Foresi, mladý študent z Pistoie formovaný v katolíckych kruhoch, silne túži po prepojení evanjelia so životom Cirkvi. Prvýkrát stretáva Chiaru v decembri´49 v Tridente. V r. 1954 je vysvätený za kňaza, je prvým fokolarínom kňazom. Rozhodným dielom prispieva k rozvoju teologického štúdia, k vzniku vydavateľstva Città Nuova (Nové mesto) a prvej citadely, ktorá sa zakladá v oblasti Loppiano (Florencia) a pri zostavovaní stanov Hnutia.

V Taliansku vznikajú prvé komunity, Chiara sa sťahuje do Ríma.

Semená bratstva: letné Mariapoli

1949 – 1960 Povojnové roky: rany medzi európskymi národmi sa ťažko hoja. Vznikajú mariapoli. Každé leto v tridentských horách sa okolo prvej skupiny rodiaceho sa Hnutia zhromažďuje stále väčší počet mládeže, rodín, robotníkov, profesionálov, politikov. Rodí sa Mariapoli – Máriino mesto, dočasná ukážka spoločnosti obnovenej evanjeliovou láskou. Tu sa stretávajú južní Tyroláci a Taliani, Francúzi a Nemci a vytráca sa nenávisť a nevraživosť, smutné dedičstvo vojny. Na návštevu tam prichádzajú politici, poslanci a senátori, medzi nimi aj predseda Rady poslancov Alcide De Gasperi.

< Najprv sa šíri po celom Taliansku, neskôr od r. 1952 do iných európskych krajín a od r. 1958 do svetadielov. V r. 1959 sa na mariapoli vo Fiera di Primiero (Tridentský kraj) zúčastnilo viac než 10 000 osôb. Sú z 27 krajín, nielen z Európy, ale aj iných svetadielov, napríklad z Brazílie a Taiwanu. Počnúc týmto mariapoli až po mariapoli v r. 1960 vo Friburgu, Chiara rozpráva skupinám z rozmanitých krajín o jednote národov a zákon evanjeliovej lásky prenáša na vzťahy medzi krajinami. Navrhuje „milovať vlasť druhého ako svoju vlastnú“. Mariapoli sa konajú až dodnes na všetkých kontinentoch.

Podľa ich príkladu vznikajú v rôznych častiach sveta citadely, tzv. „trvalé mariapoli“. V súčasnosti je ich vo svete 35, sú v rôznom stupni vývoja, niektoré len v začiatkoch. Prvou a najviac rozvinutou je talianska citadela v Loppiane (v blízkosti Florencie) založená v r. 1964. V súčasnosti jej 800 obyvateľov pochádza zo 70 krajín. V poradí druhou je Mariapoli Tagaytay na Filipínach založená v r. 1967.

1956 – Prvý cyklostylovaný výtlačok časopisu Città Nuova má spájať všetkých, ktorých sa dotkol tento nový evanjeliový život.

Obnova Cirkvi a spoločnosti

1954 – Diecézni kňazi a rehoľníci rôznych kongregácií sú od začiatku v kontakte so spiritualitou jednoty a zakúšajú novú vitalitu evanjeliového života. Rehoľníci a diecézni kňazi vytvárajú „Légiu“, ktorá sa rozrastá do dvoch samostatných odvetví Hnutia, ktorých príslušníci sú od 70-tych rokov animátormi hnutí so širokým záberom: Hnutie rehoľníkov a Kňazské hnutie.

1956 – Sovietska invázia Maďarska. Vznikajú „Boží dobrovoľníci - volontári“. Pred touto dramatickou situáciou si pápež Pius XII. uvedomuje naliehavú potrebu vrátiť spoločnosti Boha, aby v ňom ľudia našli prameň svojej slobody a bratstva. Chiara zachytáva jeho výzvu a nabáda stať sa „Božími dobrovoľníkmi“, ktorí by sa snažili obnoviť spoločnosť. V Hnutí sa takto rodia „Boží dobrovoľníci – volontári a „Božie dobrovoľníčky – volontárky, ľudia rozmanitých spoločenských kategórií a zamestnania. Sú hlavnými animátormi hnutia Nové ľudstvo.

1959 – Vydavateľstvo Città Nuova vydáva ako svoju prvotinu knihu Chiary Lubichovej Meditácie.

Ekumenizmus Hnutia fokoláre

1961 – Európa je rozdelená na politické a náboženské bloky. Ekumenický aspekt Hnutia sa otvára Chiariným stretnutím v Darmstadte (Nemecko) s niektorými luteránskymi pastormi, ktorí chcú poznať skúsenosť žitého evanjelia v Hnutí. Spiritualita jednoty sa najprv rozšíri medzi evanjelikov-luteránov, neskôr medzi anglikánov, reformovaných, pravoslávnych a až do našich dní prenikla do viac než 350 kresťanských cirkví a komunít. Prispela k padnutiu predsudkov a k objavu spoločného bohatstva viery. V každodennom živote vedie k duchovnej jednote v Kristovi a buduje dialóg ľudu, ktorý je kvasom pre plnú a viditeľnú jednotu kresťanov. V Ríme sa pre ekumenické aktivity zakladá Centrum Uno. V r. 1968 v Ottmaringu v Nemecku Chiara slávnostne otvára prvé centrum ekumenického života.

Hnutie a Cirkev

1964 – Prvá audiencia u pápeža. Pavol VI. prijíma Chiaru a uznáva Hnutie za „Božie dielo“. Chiara sa zoznamuje s Mons. Giovanim Battistom Montinim ešte v 50-tych rokoch, keď pracoval v Štátnom sekretariáte Vatikánu. Plynutím rokov sa stretnutia s pápežmi množia, najprv s Pavlom VI., potom s Jánom Pavlom II., ide o súkromné alebo verejné audiencie. Ján Pavol II. prichádza na viaceré celosvetové stretnutia Hnutia usporiadané pre rodiny, mládež, kňazov, pre osoby angažujúce sa v rôznych sférach spoločnosti.

1984 – 19. augusta Ján Pavol II. navštevuje Centrum Mariapoli v Rocca di Papa. Pápež pri tejto príležitosti uznáva v Chiarinej charizme „radikálnosť lásky“ a v Hnutí, ktoré je otvorené pre dialógy, rozoznáva črty pokoncilovej Cirkvi.

1985 – Audiencia u Jána Pavla II.: prezidentkou Hnutia bude stále žena. Je to krátko pred definitívnym schválením stanov. 23. septembra 1985 ide Chiara k pápežovi, aby zhodnotila záverečné znenie stanov. Váhavo sa ho pýta na jeho názor ohľadom návrhu, aby prezidentkou Máriinho diela bola aj v budúcnosti žena. Pápež odpovedá: „Prečo by nie!“. Svoju odpoveď odôvodňuje častým tvrdením Urs van Balthasara o jestvovaní mariánskeho profilu v Cirkvi.

1998 – Vigília Turíc 1998. Miesto v Cirkvi. Pápež v posolstve pre kongres, ktorý predchádzal veľkému zhromaždeniu cirkevných hnutí a nových komunít na Námestí svätého Petra zdôrazňuje: „Inštitucionálny a charizmatický aspekt spolu-existujú v konštitúcii Cirkvi, hoci prispievajú k jej životu, obnove a posväcovaniu Božieho ľudu odlišným spôsobom. Z tohto prozreteľnostného objavu charizmatického rozmeru Cirkvi sa po Druhom vatikánskom koncile zrodila ojedinelá línia rozvoja cirkevných hnutí a nových komunít.“ V týchto slovách Chiara vidí mimoriadne uznanie Hnutia a určenie jeho miesta v Cirkvi.
1962 – 2007 – Cirkevné schválenie. V r. 1962 pápež Ján XXIII. schvaľuje „ab experimentum – na skúšku“ mužskú sekciu Hnutia. V r. 1964 aj ženskú sekciu. V r. 1966 Pavol VI. schvaľuje Stanovy Koordinačnej rady spájajúcej obe sekcie Diela. V r. 1990 sú schválené Stanovy Máriinho diela obsahujúce nový rozvoj Hnutia. Upresňuje sa v nich, že ide o jediné dielo s mnohými odvetviami a že jeho prezidentkou bude stále žena. 15. marca 2007 Pápežská rada pre laikov schvaľuje úpravy Stanov Hnutia so zapracovanými naposledy zrodenými skutočnosťami.

1985-2005 - Chiara je menovaná za konzultantku Pápežskej rady pre laikov (1985). Účastní sa na biskupských synodách: 20. výročie druhého vatikánskeho koncilu (1985); Synody o povolaní a misii laikov (1987), Synody pre Európu (1990 a 1999). Na zhromaždení Biskupskej synody o Eucharistii (2005) ju zastupuje jedna z prvých spoločníčok Bruna Tomasiová.

1997-2004 – Návšteva biskupských konferencií v rôznych krajinách. V januári 1997 v Manile predstavuje Hnutie fokoláre generálnemu zhromaždeniu Biskupskej konferencie Filipín. Pozýva ju prehovoriť tiež Biskupská konferencia Taiwanu, Švajčiarska, Argentíny, Brazílie, Chorvátska, Poľska, Českej republiky, Slovenska, Rakúska, Indie, Írska.

2003 – 60 rokov od zrodu Hnutia fokoláre. Chiare prichádza blahoprajný list od pápeža Jána Pavla II., v ktorom nazýva členov Hnutia: „apoštolmi dialógu, ktorý je privilegovanou cestou na posilnenie jednoty“ a pripája sa k „spoločnému vzdávaniu vďaky Bohu za veľké veci, ktoré vykonal počas týchto šesťdesiatich rokov“.

Krátko po koncile

1966 – Na túžbu pápeža Pavla VI. prejavenú na audiencii diecéznych kňazov, prívržencov Hnutia, Chiara dáva zrod Farskému hnutiu. Spiritualita jednoty, podľa ktorej žijú už od začiatku 60-tych rokov kňazi, rehoľníci a laici vo farských spoločenstvách, im dáva novú evanjeliovú vitalitu.

1966-67 – Otvárajú sa prvé fokoláre: v Ázii – Manila; v severnej Afrike – Alžírsko; v subsaharskej Afrike – Kamerun; v Austrálii - Melbourne.

1966-2004 – Ekumenická cesta Hnutia sa prehlbuje: Chiara stretáva mnoho vysokých predstaviteľov rôznych cirkví, oni ju povzbudzujú k šíreniu spirituality Hnutia fokoláre medzi kresťanov svojich komunít. V r. 1966 ju v Londýne prijíma prímas Anglikánskeho spoločenstva arcibiskup z Canterbury Dr. Michael Ramsey. Podobne jeho nástupcovia: Coggan (1977), Runcie (1981), Carey (1996), Williams (2004). V r. 1967 sa Chiara stretáva v Istanbule s pravoslávnym ekumenickým patriarchom Konštantinopolu Athenagorasom I. V rokoch 1967 – 1972 cestuje do Istanbulu osemkrát a má u patriarchu 24 audiencií. Neskôr sa stretáva s jeho nástupcami: Dimitrijom I. a Bartolomejom I. Pravoslávna a anglikánska cirkev ju vyznamenali viacerými poctami. Cirkvi Reformy jej v r. 1988 udeľujú v meste Augsburg (Nemecko) cenu „Augustiniánskeho mieru“. Oslavnú reč prednáša luteránsky biskup Johannes Hanselmann, vtedajší predseda Svetovej luteránskej federácie. Od 60-tych rokov nadväzuje priateľské vzťahy s priorom komunity z Taizé bratom Rogerom Schutzom.

1980 - Chiara zakladá Mariánsku školu pre základnú teologickú formáciu členov Hnutia.

Nové generácie a rodiny

1967-1984 – Vzniká Hnutie chlapcov a dievčat gen(odvodené od „generazione nuova – nová generácia“). Rok od vypuknutia mládežníckych protestov Chiara vyzýva mládež, ktorá sa už riadi ideálom jednoty, aby o ňom povedali svojim rovesníkom, aby svedčili o evanjeliu ako o najmocnejšej sociálnej revolúcii. Z gen sa neskôr v r. 1984 stávajú animátori mládežníckeho hnutia so širokým záberom Mladí za zjednotení svet. Aj vo vetve kňazov sú mladé generácie seminaristov, gen’s.

1967 – Z rodiny vychádza čoraz viac krízových signálov. Chiara zakladá hnutie Nové rodiny. Jeho členom zveruje manželské páry v kríze, deti bez rodičov, vdovy. Radikálne žitie spirituality jednoty je životnou silou pre svet rodiny. Svedectvá solidárnych a otvorených rodín sú kvasom v spoločnosti, v občianskej i náboženskej sfére. Spomedzi mnohých iniciatív: vyše 18 000 adopcií na diaľku a medzinárodných adopcií.

1970 – 1984 – Rodí sa tretia generácia Hnutia fokoláre – Gen 3. Už od začiatku Hnutia chlapci a dievčatá vo veku od 9 do 17 rokov čerpajú zo spirituality jednoty. Počnúc r. 1984 je im zverená starostlivosť o široké hnutie Chlapcov a dievčat za jednotu.

1972 – Gen 4 (deti od 4 do 8 rokov) sa tiež usilujú dôsledne žiť podľa evanjelia. Evanjeliová mentalita gen 4 sa často dotýka sŕdc dospelých. Všakovakými nápadmi komunikujú svoje silné svedectvá o evanjeliovom ideále nielen svojim rovesníkom, ale aj dospelým.

Biskupi

1977 – Začínajú sa každoročné medzinárodné stretnutia biskupov – priateľov Hnutia fokoláre na Chiarin podnet a pod vedením nemeckého biskupa z Aachenu Mons. Klausa Hemmerleho. Ich cieľom je prehlbovať sa v poznaní spirituality jednoty a budovať „biskupskú kolegialitu účinnosti a lásky“. Začína sa rysovať vetva biskupov, ktorí sú duchovne viazaní na Hnutie a táto ich účasť je pontifikálne schválená v r. 1998.

1982 – Aj biskupi z iných kresťanských cirkví sa púšťajú do rovnakej skúsenosti. Aj pre nich sa konajú každoročné medzinárodné stretnutia.

Medzináboženský dialóg a dialóg s ľuďmi bez náboženského presvedčenia

1977 – Otvorenie medzináboženského dialógu Hnutia: v Londýne v r. 1977 Chiara dostáva Templetonovu cenu za rozvoj náboženstva. Je pozvaná, aby v Guildhalle v Lambeth Palace prestavila svoju duchovnú skúsenosť. So živým záujmom za ňou prichádzajú prítomné osobnosti židovského, moslimského, budhistického, hinduistického náboženstva a sikhsovia. Chiara v tom vidí istý príznak a v Hnutí sa otvára nová stránka.

1979 - 1981 – Prvé kontakty s budhistami: v Ríme v r. 1979 sa Chiara zoznamuje Nikkyom Niwanom, prezidentom a zakladateľom širokého japonského laického budhistického hnutia Rissho Kosei-kai (RKK), ktoré má asi šesť a pol milióna prívržencov, ktorý patrí medzi zakladateľov Svetovej konferencie náboženstiev za mier (WCRP). V r. 1981 Nikkyo Niwano pozýva Chiaru do Tókya, aby v budhistickom chráme pred 10 000 prívržencami RKK predstavila svoju kresťanskú skúsenosť. Prehlbuje sa vzájomné poznanie, otvára spolupráca aj na humanitárnom poli a pri spoločnom pozdvihovaní mieru. V Tagaytay na Filipínach v r. 1981 zakladá „Školu pre medzináboženský dialóg“.

1978 – Začiatok novej etapy dialógu s ľuďmi bez náboženského presvedčenia. Chiara zakladá Centrum pre dialóg s ľuďmi bez náboženského presvedčenia. Tento dialóg vedú členovia Hnutia osobitným spôsobom so stúpencami marxistickej ideológie. Tento spôsob dialógu sa šíri na všetky svetadiely a priťahuje aj iné skupiny neveriacich.

Smerom k celosvetovej spoločnosti

1980-2005 – Konajú sa veľké medzinárodné zhromaždenia , ktoré sa pravidelne opakujú, vysielajú sa satelitmi do 5 kontinentov: „Genfest“ – festival mládeže (prvé edície v roku 1973 a 1974 v Loppiane a od r. 1975 v Ríme); „Familyfest“ – festival pre rodinu; kongresy kňazov a rehoľníkov (1982); kongres „Nového ľudstva“ (1983); „Superkongres“ pre dospievajúcu mládež. Sú ukážkou svetového rozmeru jediného ľudu, pozdvihujú rôznorodosť lokálnej kultúry.

1989 – Po páde múru deliaceho Európu na Západ a Východ, Chiara vyzýva prekročiť logiku „víťazov a porazených“ a spoločne chrániť autentické ľudské hodnoty, ako sú solidarita, sociálna spravodlivosť a rovnosť. Tieto hodnoty sú základom rozvíjajúceho sa dialógu Hnutia medzi kresťanmi a ľuďmi bez presného náboženského vyznania. A práve jedna východoeurópska univerzita – Katolícka univerzita v Lublíne (Poľsko), oficiálne oceňuje vplyv Hnutia v spoločnosti a v r. 1996 Chiare udeľuje prvý doktorát honoris causa zo spoločenských vied.

1991–1999 – Priepasť medzi chudobnými a bohatými vo svete je stále väčšia. Vzniká ekonomika spoločenstva. Dráma národa žijúceho v podmienkach extrémnej chudoby vystupuje silno do popredia počas Chiarinej cesty do Brazílie. Ako odpoveď na ňu vychádza s projektom ekonomiky spoločenstva, ktorým sa v súčasnosti už riadia stovky podnikov. Viacerí ekonómovia v ňom vidia príznak novej ekonomickej teórie a praxe. O tomto inovačnom ekonomickom projekte sa pojednávalo na mnohých medzinárodných i národných kongresoch, napísali sa o ňom diplomovky (vyše 240), študuje sa na univerzitách. V r. 1999 Chiara predstavuje skúsenosť a kultúrny pohľad ekonomiky spoločenstva ako prostriedku na zahojenie ekonomickej nerovnováhy na medzinárodnom kongrese Rady Európy v Štrasburgu pri príležitosti 50-teho výročia tejto inštitúcie.

Šírením Hnutia už od konca 50-tych rokov po celom latinskoamerickom kontinente, potom v Afrike a Ázii, kvitnú mnohé iniciatívy a diela vedúce k sociálnemu oslobodeniu a osobnému rozvoju.

1996 – Taliansko, hlboká politická kríza. Vzniká Hnutie za jednotu v politike. Iniciátorkou je Chiara svojimi odpoveďami na otázky skupiny politikov zhromaždených 2. mája v Neapoli. Ide o hnutie otvorené pre každý politický prúd. S podobným projektom politického nasadenia vyšiel už začiatkom 50-tych rokov poslanec talianskeho parlamentu Igino Giordani. Inšpiruje sa bratstvom, uznávaným za politickú kategóriu, s cieľom zachovania autentických hodnôt pre spoločné dobro. Táto skúsenosť prenikla do viacerých krajín Európy a Latinskej Ameriky.

1996–2004 – Práca Hnutia v období násilných konfliktov z dôvodu etnickej a náboženskej odlišnosti sa sústreďuje na „budovanie mostov medzi osobami, generáciami, sociálnymi kategóriami a národmi“ – ako sa uvádza v motivácii Ceny pre Výchovu k mieru ’96, ktorú v r. 1998 udeľuje Chiare UNESCO v Paríži, podobne aj v ďalších oceneniach. V r. 1998 v Štrasburgu Chiara dostáva – spolu s inými osobnosťami – od Rady Európy Cenu za ľudské práva, a tiež 19 čestných občianstiev miest ako je Buenos Aires, Rím, Florencia, Miláno, Turín, Janov a Palermo.

Semená kultúry jednoty

1990 – Západom sa šíri hlboká kultúrna kríza. Vznik Školy Abba. Zo spirituality jednoty vychádzajú prvé myšlienkové línie, ktoré otvárajú nové cesty kultúry obnovenej Hnutím. Chiara už od začiatku Hnutia tuší, že charizma jednoty bude svetlom pre mnohé disciplíny. Vystupuje to aj zo Školy Abba – študijného centra, ktoré otvára Chiara na podnet teológa a biskupa v Aachene Mons. Klausa Hemmerleho spolu s odborníkmi a profesormi náboženských i svetských vied: teológie, filozofie, psychológie, sociológie, ekumenizmu, politických vied a ekonomiky, práva, matematiky, prírodných vied a spoločenských komunikácií.

1999 – Dialóg s rozmanitým svetom kultúry – Nový rozvoj na kultúrnom poli je pružinou pre dialóg preniknutý vzájomnosťou s rozmanitými aspektmi sveta kultúry: s politikou, ekonomikou, umením, médiami, pedagogikou, psychológiou, sociológiou, medicínou, právom, architektúrou, vedy o životnom prostredí, športom. Podnecujú ho Medzinárodné sekretariáty z centra a menšie komisie v rôznych krajinách. Platformou tohto dialógu sú kongresy, semináre, stretnutia, fóra, workshopy. Na základe výsledkov Školy Abba ponúka kultúrne a odborné príspevky, ale aj skúsenosti zo života preniknuté múdrosťou, spracováva naliehavé kultúrne otázky.

Za inovačný vplyv spirituality jednoty v rôznych kultúrnych oblastiach je Chiara Lubichová odmenená doktorátmi honoris causa. V oslavnej reči prvého čestného doktorátu zo spoločenských vied na Katolíckej univerzite v Lublíne (1996) sa hovorí „o Koperníkovej revolúcii v spoločenských vedách“, za zavedenie do praxe „paradigmy jednoty, ktorá ukazuje nové sociálne, ekonomické a psychologické rozmery, ktoré dnes potrebuje postkomunistická spoločnosť v tranzitívnej fáze“. Chiara dostala 15 čestných doktorátov, ktoré jej udelili laické a katolícke fakulty univerzít na 4 kontinentoch: z teológie (Filipíny a Taiwan 1997), spoločenských komunikácií (Thajsko 1997), humanitných vied (USA 1997), filozofie (Mexiko 1997), interdisciplinárnych vied (Argentína 1998), vedy a náboženstva (Brazília 1998), ekonómie (Brazília 1998, Taliansko 1999), psychológie (Malta 1999), pedagogiky (USA 2000), teológie (Slovensko 2003), umenia (Venezuela 2003), zo zasväteného života (Taliansko 2004), teológie (Veľká Británia 2008). Tieto významné okolnosti ústia do nového rozvoja a plodov Hnutia na kultúrnej úrovni.

Nový rozvoj v medzináboženskom dialógu

1997-2007 – Nové výzvy čoraz viac multikultúrnej a mnohonáboženskej spoločnosti. V januári 1997 Chiaru pozvali do Thajska, aby ako prvá žena a kresťanka predstavila svoju duchovnú skúsenosť 800 budhistickým mníchom a mníškam; v máji v New Yorku trom tisícom afroamerickým moslimom v mešite v Harleme. V apríli 1998 sa v Argentíne stretáva so židovskou komunitou. V r. 2001 a 2003 navštevuje Indiu na pozvanie akademických hinduistických inštitúcií v Bombay a hnutia ghándiovského ducha Tamil Nadu, ktorí jej udeľujú cenu „Obranca mieru 2001“.

2001 – Ako odpoveď na desivú zrážku civilizácií po atentátoch 11. septembra v USAsa v januári 2002 na iniciatívu Jána Pavla II. zvoláva do Assisi mierové stretnutie. Prítomní sú zástupcovia najväčších svetových náboženstiev. Katolícku cirkev zastupuje Chiara spoločne so zakladateľom Komunity sv. Egídia prof. Andrejom Riccardim. Chiara dáva aj podnet k novému rozvoju medzináboženského dialógu na úrovni kultúry: konajú sa sympóziá s hinduistami (2002, 2004, 2007), s budhistami (2004), s moslimami (2005, 2007) a židmi (2005, 2007), s ktorými sa prehlbuje vzájomné poznanie, duchovné a doktrinálne aspekty, upevňujú sa vzťahy bratstva.

Spiritualita pre ekumenizmus

1997-2008 – V ekumenickom svete narastá potreba spirituality. Odpoveďou je: ekumenická spiritualita jednoty. Spiritualita jednoty Hnutia fokoláre, podľa ktorej sa viac než 40 rokov riadia nielen príslušníci Katolíckej cirkvi, ale rozmanitým spôsobom aj kresťania z viac než 350 kresťanských cirkví a komunít, je čoraz viac uznávaná na rôznych úrovniach za ekumenickú spiritualitu. V roku 1997 je Chiara pozvaná na otvárací deň Druhého európskeho ekumenického zhromaždenia v Grazi (Rakúsko) s viac než 10 000 účastníkmi, ktoré usporiadala Rada biskupských konferencií Európy (CCEE) a Rada európskych kresťanských cirkví (KEK), za predsedania patriarchu Moskvy a celého Ruska Alexeja II., primáta Anglikánskej cirkvi Dr. Careyho a hlavy Arménskej cirkvi katholikosa Karekina I. V nasledujúcich rokoch je Chiara pozvaná prehovoriť na symbolické miesta evanjelicko-luteránskej i reformovanej cirkvi do Berlína, Augsburgu, Zürichu a Ženevy. Už v r. 1967 a potom v r. 1982 je Chiara pozvaná do Ženevy predstaviť Ekumenickej rade cirkví spiritualitu a ciele Hnutia, a znovu sa tam vracia v r. 2002. V r. 2005 a 2008 generálny tajomník Ekumenickej rady cirkví Dr. Samuel Kobia s ďalšími vedúcimi členmi prichádza navštíviť Chiaru a Hnutie do Medzinárodného centra Hnutia fokoláre v Rocca di Papa.

Chlapci a dievčatá za jednotu

1995-2008 – Mládež: štartuje iniciatíva Týždeň za zjednotený svet (1995) ako výzva Genfestu v ten istý rok. Je to výzva mladým s jednoročným termínom na zhodnotenie ich činnosti zameranej na jednotu na všetkých úrovniach. Spočíva v rôznych akciách, debatách, stretnutiach a kultúrnych večeroch s cieľom ovplyvnenia verejnej mienky.

2005 – Chlapci a dievčatá: Run4unity – Beh za jednotu: celosvetová športová štafeta, do ktorej sa zapája približne 100 000 dospievajúcej mládeže v 340 mestách v 89 krajinách sveta. Vo všetkých časových pásmach chlapci a dievčatá rôznych etník, kultúry a náboženstva usporiadali spoločný beh, ktorý tvorí dúhu mieru a bratstva. Internetové spojenie umožňuje sledovať po celých 24 hodín jednotlivé etapy tejto súťaže. Táto udalosť sa opakuje v máji 2008 s názvom: „Aby ožili naše mestá“. Behu sa účastní okolo 100 000 chlapcov a dievčat, ktorí ho usporiadali v 340 mestách v 89 krajinách.

Cirkevné hnutia a spoločná cesta

1998–2006 – Odpoveďou na odkresťančovanie spoločnosti sú nové cirkevné hnutia a komunity. Na vigíliu Turíc ’98 na prvom veľkom celosvetovom stretnutí cirkevných hnutí a nových komunít na Námestí sv. Petra, Ján Pavol II. určuje ich miesto v Cirkvi a uznáva ich za „dôležitý výraz charizmatického aspektu Cirkvi“, ktorý považuje za spolu-podstatný s inštitucionálnym aspektom. Pápež v týchto nových skutočnostiach vidí pôsobenie Ducha Svätého, ktorý odpovedá na narastajúci proces odkresťančovania, a vyzýva hnutia, aby prinášali „zrelé ovocie spoločenstva a nasadenia“. Pri tejto príležitosti prehovoria traja zakladatelia. Chiara uisťuje pápeža, že k uskutočneniu tohto spoločenstva medzi hnutiami bude prispievať „zo všetkých svojich síl“.

Medzi mnohými hnutiami na celom svete sa otvárajú vzťahy bratstva a spoločenstva.Toto spoločenstvo sa od r. 1999 šíri aj medzi evanjelické hnutia a od r. 2004 aj v anglikánskych a pravoslávnych združeniach a tiež v ďalších kresťanských cirkvách a komunitách.

Smerom k jednote Európy a k obnove rodiny

2004–2007 – Otvára sa nová stránka Európy, príspevok kresťanských hnutí. Rok 2004 sa nesie v znamení zjednotenia krajín východnej a západnej Európy; do Európskej únie vstupujú prvé krajiny strednej a východnej Európy. V súlade s touto udalosťou Chiara je medzi hlavnými iniciátormi celoeurópskeho zhromaždenia Spoločne za Európu, ktoré sa koná 8. mája v Športovom paláci v Štuttgarte (Nemecko) a satelitným spojením spája viac než 140 podobných zhromaždení po celej Európe. Cieľom je: dať Európe dušu v tomto procese zjednocovania. Angažuje sa na ňom viac než 150 evanjelických, reformovaných, pravoslávnych a anglikánskych hnutí a nových komunít. V máji 2005 opäť v Štuttgarte sa koná druhé zhromaždenie s účasťou viac než 25O ďalších kresťanských hnutí a komunít.

2005 – 2007 – V živej debate o hodnotách života a rodiny sa koná Family Fest 2005 . Veľký celosvetový festival sa koná v Ríma a súčasne s ním v 200 ďalších mestách po celom svete. Protagonistom je rodina, ktorá množstvom svedectiev z 5 kontinentov vyžaruje – a to aj satelitným prenosom – obraz rodiny budúcnosti, rodiny ozdravenej zvnútra a otvorenej k spoločnosti.

2007 – „Nové rodiny“ oslavujú 40 rokov svojej existencie. Pápež Benedikt XVI. prijíma v sobotu 3. novembra na audiencii 400 zástupcov tohto hnutia: „Zoči-voči toľkým spoločenským a ekonomickým výzvam, ktorým musí čeliť súčasná spoločnosť v každej časti sveta, vaše skutočne prozreteľnostné dielo je znakom nádeje, lebo podnecuje kresťanské rodiny, aby boli tým privilegovaným priestorom, v ktorom by sa aj napriek mnohým ťažkostiam proklamovala v živote každého človeka krása mať v jej strede Ježiša Krista a verne nasledovať evanjelium.“ Pápež praje, aby sa „zásluhou aj vášho úsilia mohla určiť taká pastoračná stratégia, ktorá by vychádzala v ústrety potrebám súčasnej rodiny a mnohorakým výzvam, ktorým je vystavená rodina, aby sa neumenšila jej charakteristická úloha v Cirkvi a spoločnosti.“

Spoločnosť premenená evanjeliom

2006 – Päťdesiat rokov od dramatickej maďarskej revolúcie: výzva k obnove mnohých sfér spoločnosti. „Mnohé výzvy – jedno riešenie: bratstvo“ je názov veľkého celosvetového zhromaždenia v športovom paláci v Budapešti pre 11 000 účastníkov z 92 krajín a 5 kontinentov, usporiadaného pri príležitosti zrodu „Božích dobrovoľníkov“ v r. 1956, ako odpovede na požiadavku bratstva a slobody maďarskej revolúcie. Chiara Lubichová vo svojom posolstve, berúc do úvahy obrovské zmeny sveta, hovorí o „kolektívnej kultúrnej noci“, o hľadaní silných myšlienok, o ideáli, ktorý je cestou na hľadanie odpovedí na otázky našich čias. Ukazuje na charizmy, ktoré Duch Svätý mocne zosiela v našom čase a na skúsenosť obnovy prostredníctvom charizmy jednoty. Zhromaždenie predstavuje rad príhovorov a svedectiev z celého sveta, ukazuje na inovačný vplyv bratstva v rôznych oblastiach občianskeho sveta počnúc ekonomikou, právom, sférou umenia, výchovy a médií. Pre dobrovoľníkov, ktorí vznikli pred 50 rokmi práve v dôsledku udalostí spojených s maďarskou revolúciou, to značí návrat ku koreňom svojej histórie a nové nasadenie pri obnove spoločnosti.

2006 – rozvoj projektu ekonomiky spoločenstva. Slávnostné otvorenie Priemyselného parku ekonomiky spoločenstva v blízkosti citadely Loppiana v lokalite Burchio pri Incise Val d’Arno (Florencia). Na začiatku združuje 20 talianskych výrobných podnikov z rôznych sektorov. Je vzťažným bodom, miestom výmeny nápadov a projektov, ponúka služby vyše 200 talianskym podnikom riadiacim sa projektom ekonomiky spoločenstva. Dosiaľ je vo svete 7 priemyselných parkov v rôznych fázach rozvoja, ktoré vyrastajú v blízkosti citadel Hnutia fokoláre. Chiara po pätnástich rokoch od chvíle, keď v Brazílii vyšla s myšlienkou ekonomiky spoločenstva, dáva parku motto: „Boh vždy zasiahne“ a praje, aby sa park stal „konkrétnou odpoveďou na súčasné ekonomické ťažkosti.“

2008 – V citadele Loppiano sa zakladá Univerzitný inštitút Sophia. V poslednom roku dáva Chiara Lubichová rozhodný impulz na spustenie toho projektu, o ktorom „snívala“ už od začiatku. Je dôsledkom a pokračovaním Školy Abba. Po právnej stránke je zriadený 7. decembra 2007 pápežským dekrétom a svoju činnosť zahajuje na jeseň 2008. Dekrét nesie podpis prefekta Pápežskej rady pre katolícku výchovu kard. Zenona Grocholewského, ktorý v sprievodnom liste Chiare zdôrazňuje novinku, ktorú prináša inštitút „vyrastajúci z koreňov spirituality jednoty a z bohatej skúsenosti Hnutia“ a blahoželá k „tomuto významnému projektu, ktorý má mocné korene v akademickej tradícii a ktorý je zároveň odvážnym a sľubným“. Chiara už v začiatkoch Hnutia tušila, že charizma jednoty osvieti rôzne disciplíny. Prostredníctvom kurzov teológie, filozofie, vedy o spoločenskom spolužití, logicko-vedeckom poznaní, toto nové akademické formačné laboratórium štúdia a výskumu so silným prepojením na svetlo evanjelia, ponúka dvojročné štúdium a dosiahnutie titulu master v „Základoch a perspektívach kultúry jednoty”. Cieľom inštitútu je formovať lídrov a akademických pracovníkov pripravených čeliť zložitému súčasnému svetu výstrojom intelektuálnych a interdisciplinárnych schopností interkultúrne kompetentných odborníkov. Štátny sekretár Vatikánu kardinál Tarcisio Bertone na jednom zhromaždení v Castelgandolfe (15. 1. 2008) nazval Univerzitný inštitút Sophia „darom pre súčasnú Cirkev a spoločnosť“. Poukázal na jeho „cieľ spoločenstva“, obzvlášť na jeho výrazný interdisciplinárny charakter, odrážajúci sa vo „formácii lídrov“ a na perspektívach vplyvu v rôznych oblastiach: „politickom, ekonomickom, vedeckom a filozofickom“.

10. marca 2008 sa vážne zhoršuje Chiarin zdravotný stav. S vážnymi dýchacími ťažkosťami je opäť je hospitalizovaná v rímskej Poliklinike Gemelli. Pápež Benedikt XVI. jej posiela osobný list. Navštevuje ju ekumenický patriarcha Konštantinopolu Bartolomej I. (ktorý je v Ríme kvôli návšteve pápeža vo Vatikáne). 13. marca je Chiara na svoju žiadosť prepustená z nemocnice a vracia sa do svojho domu v Rocca di Papa, kde v nasledujúci deň vo veku 88 rokov vyhasína jej život.

Na jej pohrebe 18. marca sa zúčastňujú tisíce ľudí. Do Baziliky sv. Pavla za hradbami v Ríme prichádza množstvo osobností zo sveta politiky a zástupcov rôznych náboženstiev. Pápež Benedikt XVI. zasiela pri tejto príležitosti svoje posolstvo, v ktorom hovorí, že Chiara bola žena „v plnom súlade s myšlienkami pápežov“, ktoré vedela niekedy vytušiť vopred. V homílii kardinál Tarcisio Bertone ju označuje za jednu zo „žiarivých hviezd“ 20. storočia, vedľa takých akou je Matka Terézia z Kalkaty.