August 2009

„Pretože miloval svojich, čo boli vo svete, miloval ich do krajnosti.“ (Jn 13,1)

Vieš, pri akej príležitosti evanjelium uvádza túto vetu? Spomína ju evanjelista Ján predtým, ako sa Ježiš chystá umývať nohy svojim učeníkom a pripravuje sa na svoje umučenie.
Aj v posledných chvíľach, prežívaných medzi svojimi, im Ježiš preukazuje lásku, ktorú k nim vždy prechovával, a to tým najvyšším a veľmi jasným spôsobom. .

„Pretože miloval svojich, čo boli vo svete, miloval ich do krajnosti.“ (Jn 13,1)

Slová „do krajnosti“ znamenajú: až do konca svojho života, do posledného výdychu. Lenže je v nich i myšlienka dokonalosti. Chce sa nimi povedať i to, že ich miloval dokonale, úplne, nesmierne, v tej najvyššej miere. Ježišovi učeníci totiž ostanú vo svete, zatiaľ čo on bude oslávený. Budú sa cítiť osamelí a budú musieť prekonávať mnohé skúšky. A Ježiš chce, aby práve v takých chvíľach mali istotu v jeho láske.

„Pretože miloval svojich, čo boli vo svete, miloval ich do krajnosti.“ (Jn 13,1)

Nepociťuješ v tejto vete štýl Kristovho života, jeho spôsob preukazovať lásku? Učeníkom umýva nohy! Jeho láska ho vedie až k službe, vyhradenej v tom čase otrokom. Navyše sa pripravuje prežiť tragédiu na Kalvárii, aby okrem svojich mimoriadnych slov a okrem svojich zázrakov dal za „svojich“ a za všetkých aj vlastný život. Potrebovali to, veď išlo o to najnaliehavejšie, čo potrebuje každý človek. Išlo o oslobodenie od hriechu, to znamená od smrti, a o možnosť dostať sa do nebeského kráľovstva. Potrebovali vlastniť pokoj a radosť života, ktorý sa nikdy neskončí.
Ježiš sa teda vydáva smrti, volá pritom o svojej opustenosti od Otca, aby napokon povedal: „Je dokonané.“

„Pretože miloval svojich, čo boli vo svete, miloval ich do krajnosti.“ (Jn 13,1)

V týchto slovách je obsiahnutá taká túžobná láska, akú má len Boh, a nežný vzťah, aký má skutočný brat. No takto milovať sme schopní i my, kresťania, lebo je v nás Kristus!
Teraz by som ti však nechcela navrhovať tak veľa, aby si nasledoval Ježiša v jeho smrti za druhých (keď nadišla jeho hodina odísť z tohto sveta – Jn 13,1), ani predkladať za nevyhnutné vzory ľudí ako Maximilián Kolbe, ktorý bratsky zomrel namiesto spoluväzňa, alebo Damián de Voester, ktorý medzi malomocnými sám ochorel na malomocenstvo a spolu s nimi a za nich i zomrel.
Od teba sa možno nikdy nebude požadovať, aby si obetoval svoj pozemský život za bratov. Čo však iste Boh od teba žiada, je to, aby si ich miloval až do konca, natoľko, aby si i ty mohol povedať: „Je dokonané“.
Tak to urobila aj malá jedenásťročná Cetti z Talianska. Zbadala, že jej veľmi dobrá kamarátka a vrstovníčka Giorgina je veľmi smutná. Chcela ju potešiť, no nedarilo sa jej. Chcela však pre to urobiť všetko, a tak sa dozvedala dôvod jej skľúčenosti. Zomrel jej otecko, mama ju nechala samu u babky a odišla žiť s iným mužom. Cetti vycítila tragédiu a začala konať. Hoci bola malá, požiadala svoju kamarátku, aby sa mohla rozprávať s jej mamou. Lenže Giorgina ju prosila, aby s ňou najprv išla na oteckov hrob. Cetti ju nasledovala s veľkou láskou. Tam počula, ako Giorgina v plači úpenlivo prosila svojho otecka, aby si ju prišiel zobrať.
Malej Cetti sa zovrelo srdce. Nablízku stál opustený kostolík. Vošli dnu. Bol tam len malý svätostánok a Ježiš na kríži. Cetti jej povedala: „Pozri, na tomto svete všetko zaniká, lenže tento Ukrižovaný a svätostánok pretrvávajú!“ Giorgina si zotrela slzy a povedala: „Máš pravdu!“ Nato ju Cetti prívetivo vzala za ruku a odprevadila k jej mame.
Keď k nej došli, Giorgina ju s rozhodnosťou oslovila: „Vážená pani, mňa sa to síce netýka, ale musím vám povedať, že ste nechali svoju dcéru bez materinskej lásky a ona ju potrebuje. A poviem vám ešte niečo: Nebudete mať dovtedy pokoj, kým si ju nevezmete k sebe a neoľutujete to.“
Na druhý deň Cetti našla Giorginu v škole a s láskou sa jej ujala. Lenže na konci sa udialo i čosi nové! Pre Giorginu prišlo auto, ktoré viedla jej mama. A od toho dňa prichádzalo auto stále, lebo Giorgina žije odteraz s mamou. Tá totiž rázne prerušila priateľstvo s dotyčným mužom.
O malom a zároveň veľkom Cettinom čine sa tiež môže povedať: „Je dokonané.“ Vykonala dobre všetko až do konca. Úspešne!
A teraz sa trocha zamysli. Koľko ráz si sa začal o niekoho starať a potom si ho nechal tak, pričom si utišoval svoje svedomie tisícorakými ospravedlneniami? Koľké veci si s nadšením začal a potom si prestal pre ťažkosti, ktoré sa ti zdali byť nad tvoje sily? Preto ti dnes Ježiš dáva toto poučenie:

„Pretože miloval svojich, čo boli vo svete, miloval ich do krajnosti.“ (Jn 13,1)

Konaj tak i ty!
A keby ťa jedného dňa Ježiš vážne požiadal i o život, nezaváhaj! Veď mučeníci išli na smrť so spevom. Odmenou ti bude tá najväčšia sláva, lebo Ježiš povedal, že nikto na svete nemá väčšiu lásku ako ten, kto za svojich priateľov vyleje vlastnú krv.

Chiara Lubichová

PrílohaVeľkosť
Slovo august 2009.pps1.48 MB