Miroslav Albert Koseček

S vďakou Bohu za dar, ktorý sme v ňom mali, oznamujeme, že náš starký, Miroslav Albert Koseček, sa presťahoval 29. novembra 2017 do večného príbytku svojho Otca vo veku 83 rokov.

…lebo som uveril v Lásku…

Náš otec, starký, ako sme ho posledné roky volali, sa narodil vo Zvolene. Jeho mama vyrastala v Budapešti a ako Maďarka na Slovensku patrila k menšine. Možno aj vďaka tomu mal zvlášť vyvinutý jemnocit voči slabším a zraniteľnejším, ktorý preniesol aj na svoje deti.

Od malička bol fascinovaný lietadlami a lietaním. Najprv vyrábal letecké modely, neskôr lietal na vetroňoch. Súviselo to s jeho veľkou láskou k slobode, ktorá ovplyvnila celý jeho život. Tá ho veľmi skoro priviedla aj k americkému jazzu, ktorý je hudobnou esenciou slobody a ktorý ho dokázal dojať až k slzám.

Autoritárska atmosféra vytvorená vtedajším politickým režimom ho dusila. Preto sa presťahoval do Bratislavy, tak blízko k slobodnému svetu, ako sa len dalo. Tu si našiel kamarátov ktorým mohol dôverovať a s ktorými mohol slobodne diskutovať o všetkom a žiť tu s vedomím, že len o niekoľko kilometrov ďalej je svet, kde ľudia môžu kdekoľvek slobodne hovoriť, čo si myslia, vyznávať náboženstvo ktorému veria, počúvať muziku, ktorá sa im páči a žiť spôsobom života,
ktorý oni sami považujú za správny.

Napriek tomu, že ho rodičia neviedli k náboženskému životu, už ako gymnazista objavil, že vzťah s Bohom ho obohacuje. Tento objav Boha ho fascinoval natoľko, že vo viere vytrval až do konca napriek všetkým prekážkam, ktoré mu vtedajšia spoločnosť kládla do cesty.

Dlhý čas sa modlil, aby mu Boh pomohol nájsť dobrú manželku. Jeho modlitby boli vyslyšané 13. februára 1965 v trolejbuse č. 13.

V manželstve spolu prežili 51 rokov. Dali život štyrom deťom, ktoré vychovávali hlavne svojím príkladom.

Starký sa po skončení vysokej školy zamestnal vo Výskumnom ústave zváračskom. Vďaka svojmu technickému mysleniu, kreativite, bádateľskému zápalu a vytrvalosti sa postupne vypracoval na odborníka svetovej úrovne v oblasti zvárania elektrónovým a laserovým lúčom.
Nikdy však kvôli kariére nezradil svoje ideály slobody a svoju vieru a nepristúpil na žiadne kompromisy s politickým režimom.

Svoju prácu mal rád a aspoň na čiastočný úväzok pracoval až do svojich sedemdesiatich piatich rokov. V hĺbke duše však bol predovšetkým umelec. Okrem toho, že výborne kreslil, doma neustále vyrábal skrinky, stolíky, lampy, dekorácie a ďalšie časti bytového zariadenia. Neustále skúšal nové tvary, materiály, pracovné postupy a farbiace techniky. Je veľmi príznačné, že práve v deň, keď sa rozlúčil s týmto svetom, jedno ázijské múzeum kúpilo do svojej zbierky ním vytvorený drôtený model lietadla.

Napriek všetkým spomenutým aktivitám a ďalším záujmom ako história, politika a podobne, jeho najdôležitejšou charakteristikou bol jeho duchovný rozmer, ktorý vychádzal hlavne z jeho vnútorného presvedčenia a neustáleho hľadania. Významný vplyv v tomto smere mali niektorí jeho priatelia z mladosti, ale hlavne jeho manželka Magda.

Zásadný význam malo jeho stretnutie s Hnutím fokoláre. Spiritualita Chiary Lubichovej, zakladateľky hnutia, ho fascinovala najmä dôrazom na hlboký vnútorný osobný vzťah s Bohom a slobodu s tým spojenú. Napriek tomu, že v tom čase mal už 50 rokov, tento nový spôsob prežívania katolíckej viery ho ovplyvnil natoľko, že viditeľne zmenil aj svoje správanie a viaceré postoje. Duchovná sila prameniaca z tejto spirituality a z aktívneho spoločenstva s ostatnými
členmi hnutia bola až do konca hýbateľom jeho konania a zmýšľania. Posilou mu bola aj konkrétna láska priateľov zo skupinky, s ktorou sa pravidelne stretával a vďaka ktorým sa mohol zúčastňovať na ich stretnutiach aj v čase, keď už takmer ani nemohol chodiť.

Najväčšou oporou mu bola, samozrejme, jeho manželka, naša mama, ktorá aj vďaka inšpirácii duchom fokoláre, sa oňho obetavo starala a slúžila mu dlhé roky počas celej jeho staroby až do posledných chvíľ. Počas ostatných rokov sa v dôsledku vysokého veku uňho prejavili chronické zdravotné ťažkosti rôzneho druhu. Napriek tomu svoj stav dokázal brať s nadhľadom, odovzdanosťou Bohu a s humorom, ktorý ho neopúšťal do posledných chvíľ.

Jeho vyčerpané srdce nakoniec prestalo biť nad ránom 29. novembra.

Starký nám v posledných mesiacoch zdôrazňoval, aby sme na jeho pohrebe neboli smutní. Aj napriek tomu, že srdcu nemožno rozkázať, snažíme sa správať podľa tohto jeho priania. Sme presvedčení že náš starký sa konečne stretol tvárou v tvár so svojím Stvoriteľom, s ktorým mal po celý život blízky vzťah a ktorému až detsky naivne dôveroval. Ten ho určite nenechá v štichu.

Miro Koseček, syn

Niekoľko svedectiev a spomienok
Na Mira si spomínam ako na dobrého priateľa a človeka, ktorý napriek životným ťažkostiam nestrácal optimizmus, šíril okolo seba len dobrú náladu a vytváral pohodu. Mal bohaté životné skúsenosti a vedel to aj využiť, odovzdával ich iným a sám zostával skromným. Nesťažoval sa na nepriazeň osudu, nevzdával sa a bol aktívnym účastníkom diania okolo seba, mal zásadné životné postoje a vedel, čo je potrebné v danom čase urobiť alebo ako sa zachovať.
Zdenko Výbošťok

Milý Mirko, prekvapil si ma... ale ty si vždy prekvapil svojím šarmom, umom a zmyslom pre lásku (a humor). Púšťam si s tebou teraz Mahaliu Jackson a myslím pri tom na tvoju púť k Otcovi, aby sa ti lepšie kráčalo do Neba... Oroduj za nás a priprav nám pri sebe miesto.
Martin Sepp

Nesmierne si vážim, že v mojom prvom jadre som mohol byť práve s Mirom, jeho láska, odovzdávanie skúseností a povzbudenia, taktiež príklad ako žiť jeseň života, boli pre mňa veľkou školou. Verím, že máme v nebi ďalšieho orodovníka nielen za volontárov, ale za celé Dielo na Slovensku, čo je veľký dar.
Peter Šterbák

Mira som spoznal, keď som bol v Loppiane a prišiel v autobuse s rodičmi navštíviť nás, ktorí sme tam boli. Už vtedy ma oslovilo, s akou láskou pristupoval ku každému z nás a ku svojmu synovi Mirovi, za čo som mu už vtedy poďakoval. Bol otcom a kamarátom. Na stretnutiach som ho rád počúval, vždy odovzdal niečo hlboké. Bolo mi cťou ťa spoznať, Mirko.
Richard Pokojný

Za Mirom mi je úprimne ľúto. Bol to človek s veľkým srdcom. Chýbal mi na poslednom stretnutí v októbri 2017. Vždy sme sa s láskou pozdravili a prehodili pár slov.
Spomínam si na jednu krásnu príhodu na stretnutí volontárov na chate v Moštenici u Miša Mikulu. Keď docestovali bratislavčania  po vyše 200 km ceste aj s Mirom, ktorý sa tešil na stretnutie, tak nezabudnem na to prekvapenie a Mirove oči, keď zistil, že ho čaká viac ako 500 m výstupu na chatu do kopca. Tak toto je koniec s jeho chorými nohami. Čo teraz, mali sme mu to povedať. On to nezvládne.
Vtedy ma napadlo jediné riešenie, ktoré by sme mohli zvládnuť. Ísť po stoličku na chatu a Mira vyniesť hore. Bolo to úsmevné, ale bratia súhlasili. Realizácia bola veľmi ťažká pri Mirovej váhe a malému priestoru okolo štyroch nôh stoličky a štyroch, často sa striedajúcich nosičov. Ale zvládli sme to. Miro bol nemierne šťastný, že neprišiel zbytočne a chlapci zase z konkrétnej pomoci a riešenia situácie. Padla tam aj úsmevná poznámka, že Miro si to aspoň vyskúšal, ako
nosievali v ešte nedávnej histórii pápežov.
Miro, tešíme sa na nové stretnutie s tebou v nebeskej Mariapoli.
Rišo Lačný

Keď som bol v roku 1989 nasmerovaný Františkom Slavíčkom na prvé stretnutie u Mira, zastavil som sa pred ich dverami  s menovkou "Ing. Miroslav Albert Koseček CSc ". Povedal som si, čo ja, jednoduchý človek, tu hľadám a odišiel som. Ale nejaký vnútorný hlas ma vrátil späť. Vtedy som ešte netušil, že budeme 13 rokov spolu v jednom jadre. Hneď, ako som vstúpil do ich bytu, mal som pocit, že som ako doma. Postupne som zistil, že ten jednoduchý človek je
on, a nie ja. Neskôr sme strávili spolu desiatky hodín v aute na cestách na jadro, kde sa medzi nami vytvoril veľmi vzácny vzťah, pretože sme boli spolu o dve hodiny dlhšie. Vždy som cítil, že ja viacej dostávam, ako dávam. Spomeniem len jednu cestu autom do Serede, na ktorú si najviac spomínam. Bola zima, začínala snehová kalamita, ale i tak sme sa rozhodli ísť. Vlado Figura prišiel pre nás autom. Magda, ako vždy vyprevadila Mira so starosťou, aby sa nám nič nestalo, ale nebránila mu ísť. Hodinu nám trvala cesta asi 5 km, kým sme prešli z Petržalky jedným mostom a druhým sme sa vrátili naspäť domov. Cestu do Serede sme zrušili, ale v aute sme prežili jedno pekné jadro s Ježišom uprostred.
Mirko, toto je iba jedna malá spomienka z mnohých, ktoré mám na teba.
Tibor Ščepánek

Ja som začal Mira osobnejšie spoznávať, keď som začal chodiť do jadra, ktoré bývalo doma, v jeho rodine. Počiatočné obavy sa rýchlo rozplynuli a jeho osobná láska, ktorá bola stále konkrétna - napr. stále sme mali pripravené naozaj výborné nátierky, jeho neustála pripravenosť reagovať na aktuálnu tému, aj keď bol unavený  - keď sa zapojil do diskusie vedeli sme, že všetko intenzívne sleduje a je stále pripravený milovať.
Jeho veta: „Chlapi, vy sa snažíte milovať svojich bratov, no a ja sa stále snažím milovať svoju sestru“ (manželku Magdušku) nás stále povzbudila.
Igor Kaňuch

Osobne som poznala Mira zo stretnutí  Slova života, keď sa stretávali  aj s Magduškou  v skupinke  spolu s mojimi rodičmi. Môj nebohý ocko ho často spomínal a inšpiroval sa aj jeho slávnymi nátierkami. 
Spomínam si, že keď som bola ešte vo veku gen, niekomu ponúkol  - daroval svoje staršie auto, veľmi ma to oslovilo...
Obdivovala som ho aj pre jeho optimizmus, vernosť a ochotu prísť na každoročné veľké stretnutie, aj keď jeho zdravie už nebolo najlepšie. Úsmev nechýbal...
Marcela Pokrývková