Rozjímavý ruženec s Iginom Giordanim: Bolestný ruženec

V mesiaci októbri vám prinesieme na pokračovanie nevšedné ružencové meditácie z pera talianskeho katolíckeho spisovateľa Igina Giordaniho.
Mária nás berie za ruku a privádza späť do Božieho domu. A v ňom nás živí láskou: dáva nám účasť na živote Trojice, na živote božskej rodiny, ktorá sa stala našou. Takto nám Matka vytvára v otcovom dome príbytok.

Bolestný ruženec

1. JEŽIŠ SA MODLÍ NA OLIVOVEJ HORE
„Ježiš sa modlil: ,Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich.“ (Porov. Mt 26, 36 – 39)

Keď ťa ako ostnatý drôt koncentračného tábora obklopí ticho a nevďačnosť a opustenie od bratov ťa zovrie do izolácie, rozpomeň sa na Máriu. Vtedy ako zapadajúce slnko sa poézia rozleje po obzore tvojej fantázie a s ňou budú prichádzať Pánove milosti v čoraz dôvernejšom rozhovore s ním.
Meditáciu chráni ticho: je rozhovorom s Večným.
Kto napodobňuje Máriu, uprednostňuje mlčanie: nehundre, nevybuchuje a nebúri sa; z lásky k Bohu ukryje každú vec vo svojom srdci.
Nádobou chrániacou Slovo je Ticho; to ono je úkrytom ducha, ktorý o Slove rozjíma. Ten, kto mlčí, práve svojím tichom povzbudzuje druhého, aby hovoril, a ten, nachádzajúc prázdnotu, ju napĺňa. Boh hovorí, Mária počúva.
Keď osamieme, ostáva nám už len Ukrižovaný a k nemu dôvernejšie pristupujeme skrze Matku, ktorá poznala jeho úzkosti.

2. JEŽIŠA BIČUJÚ
„Zástup kričal: ,Ukrižuj ho!‘... A Pilát, aby urobil ľudu po vôli, prepustil im Barabáša. Ježiša však dal zbičovať...“ (Porov. Mk 15, 14 – 15)

Mária verne sprevádzala svojho Syna vo všetkých útrapách a mukách. Trpela s ním a každý úder trstenicou, každá potupa skropili jej dušu krvou. Jej morálne mučeníctvo sa vyrovnalo jeho fyzickému.
Ako by sme mohli milovať bolestnú Máriu, ako by sme ju mohli pochopiť a stáť pri nej, ak by sme nepretrpeli niečo aj my, ak by sme neusrkli čo len kvapku z prívalu úzkosti, čo vtrhol do jej srdca?
Tak ako do srdca pokorných zraňujúco vstupuje tragédia ich doby, tak sa v Máriinom srdci zhmotnila tragédia jej Syna, dotýkajúca sa ľudí všetkých čias. A ľudským stredobodom tejto bolesti bola ona. Bolestná.

3. JEŽIŠA KORUNUJÚ TŔNÍM
„Vojaci z tŕnia uplietli korunu a položili mu ju na hlavu.“ (Porov. Mt 27, 27 – 30)

Mária nekrvácala, nevystúpila na kríž, nebola súdená, nekázala, nekonala zázraky... Je to pravda: to však ukazuje, že dokonalé nasledovanie sa uskutočňuje v duši. Nie vonkajšie formy sa rátajú, ale vnútorné ukrižovanie, apoštolát života a odolnosť – v sile Kristovho ducha – voči nude, námahe a lopote života: pozemská skúsenosť.
Úcta k Božej Matke by sa v očiach sveta zmenila na hanobenie matky odsúdeného. Mária prijala svoj osud s jediným úmyslom: konať Božiu vôľu. Udalosti nikdy nekomentovala, ale prežívala ich tak, že o nich rozjímala, podľa Otcových zámerov.
Keď Mária nerozumie, mlčí. Vie totiž, že Ježišovo slovo má hodnotu, aj keď je zahalené tajomstvom... Ak mu aj teraz nerozumie, rozjíma o ňom, miluje ho a uchováva v srdci. Postupne mu rozumie, prijíma ho do seba, aby ho uviedla do života.

4. JEŽIŠ, ODSÚDENÝ NA SMRŤ, VYSTUPUJE NA KALVÁRIU
„Keď sa mu naposmievali, vyzliekli ho z plášťa a obliekli mu jeho šaty. Potom ho vyviedli, aby ho ukrižovali.“ (Mt 27, 31)

S Kristovou Via Crucis (krížovou cestou) sa v jeho šľapajach začala aj tá Máriina. Sprievod legionárov a sluhov vlečie odsúdeného na miesto popravy, za ním zástup žien sprevádza jeho matku. Obaja sú odsúdení, každý iným spôsobom. Raz sa aj stretli, keď prechádzal okolo nej alebo keď spadol. A on pri tom ženskom náreku pocítil útechu; veď vo chvíli, keď sa prestrašení učeníci rozpŕchli, vyjadroval aj odvážnu vernosť.
Máriin a rovnako aj Ježišov osud je príznačný: predstavuje vrchol lásky a vrchol bolesti. No obdobný, samozrejme, v primeranej miere, je osud každého muža a každej ženy: je výstupom na kalváriu.
V Cirkvi si na svojom mieste, ak si Máriou. A Máriou si, ak si pripravený stratiť sa v tieni, ba aj opustiť riadiacu pozíciu a prijať miesto posledného služobníka; ak tam, kde je autorita, si poslušnosťou, kde je sláva, si neznámym, kde je svetlo, si tieňom, kde je slovo, si tichom, kde je ten, ktorý je Všetko, si ničím, nepatrným pri nohách Najvyššieho.

5. JEŽIŠ UMIERA NA KRÍŽI
„Ježiš zvolal mocným hlasom: ,Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.‘ Potom povedal: ,Je dokonané.‘ Naklonil hlavu a odovzdal ducha.“ (Porov. Lk 23, 46 a Jn 19, 30)

Máriin postoj vyjadruje ten najľudskejší a najbožskejší postoj, jediný, ktorý nie je zrútením sa k nohám zla (alebo kríža). Ona stála (stabat). (...) Pod krížom berie do náručia doráňané telo, ktoré priviedla na svet, a vo chvíli, keď väčšina ušla, ostáva vernou matkou.
Keď Ježiš zomrel, Mária trpí naďalej: je počiatkom Cirkvi, ktorej úlohou je doplniť Kristovo utrpenie, aby boli doň začlenení všetci vykúpení.
Nakoľko to dovoľovala jej prirodzenosť, bolestná Mária v utrpení napodobovala ukrižovaného Ježiša: bola jeho obrazom, no s materským nádychom. Ticho, služba, obeta; taký bol jej život a jej posolstvo. Máriina pedagogika.
Do betlehemskej jaskyne prišli pastieri a hoviadka, tu na Golgote blúdili iba matky ostatných odsúdených: matky ukrižovaných zločincov a obeseného Judáša. A Mária aj tu nachádza súcit a trpí aj s týmito nešťastnicami. Aj ona bola obetovaná na kríži, keď stála pri jeho päte: no neumrela, veď nemohla opustiť svoje stvorenie, od ktorého sa odvrátil aj Otec.

Zdroj: Rozjímavý ruženec s Iginom Giordanim, Vydavateľstvo Nové mesto, Bratislava 2013