Rozjímavý ruženec s Iginom Giordanim: Radostný ruženec

V mesiaci októbri vám prinesieme na pokračovanie nevšedné ružencové meditácie z pera talianskeho katolíckeho spisovateľa Igina Giordaniho.
Mária nás berie za ruku a privádza späť do Božieho domu. A v ňom nás živí láskou: dáva nám účasť na živote Trojice, na živote božskej rodiny, ktorá sa stala našou. Takto nám Matka vytvára v otcovom dome príbytok.

Ruženec otvára žriedla dobroty, ktoré sa z jednotlivých rodín vylievajú na celý národ: očisťuje dom a po ňom ulice, úrady, polia, fabriky. Či už je to chatrč, jaskyňa, alebo aj podkrovná izba, pri modlitbe ruženca sa z domu stáva nazaretský dom. V jeho strede je Mária a s ňou Ježiš a Jozef a spoločenstvo svätých. Ruženec je drámou vykúpenia videnou očami Márie, Panny a Matky: nazaretské radosti, svetlá Betlehema, Jozefove osudy a potom tragédia kríža a nakoniec nebeská sláva sa stávajú rodinným dedičstvom, našou vecou. Sú to naše dejiny, je to náš život.

Mária!
Stačí jej meno, aby sa duša očistila, utiekla pred pokušením, prekonala vášeň. Máriino meno vnáša doprostred starostí o zber úrody, doprostred námahy a ekonómie panenskú poéziu, ktorá v spoločnosti víťazí nad egoizmom a pripomína záväzky solidarity.
Mária – tak ju oslovovali rodičia, príbuzní a susedia z Nazareta. A tak ju pri každom Zdravase, ako v rodine, oslovujeme aj my.

Radostný ruženec

1. ZVESTOVANIE PANNE MÁRII
„Mária povedala: ,Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.‘“ (Porov. Lk 1, 26 – 38)

„Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane, ako hovoríš.“ Bol to súhlas: jednoduchý a jednoznačný ako Božie pôsobenie. Tento súhlas uvoľňoval drámu medzi nebom a zemou a spečaťoval Máriinu spoluprácu s Bohom. Tento súhlas daroval Ježišovi Matku, po ktorej od vekov túžil. Tu sa začalo vykúpenie.
Mária vstupuje do dejín v modlitbe. Archanjel ju zastihuje, ako sa modlí. Jej radosťou je modlitba. A modliť sa znamená rozprávať sa s Pánom, ponárať sa do neho, strácať sa v ňom. Mária strácala seba a nachádzala Večného.

2. MÁRIINA NÁVŠTEVA U ALŽBETY
„Alžbeta zvolala veľkým hlasom: ,Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života!‘“ (Porov. Lk 1, 39 – 56)

Mária spája chválu Bohu s programom znovuzrodenia človeka: tá, ktorá sa vyhlasuje za ancilla Domini, za služobnicu Pána, sa hneď po vtelení náhli slúžiť starej Alžbete, aby robila ancilla hominis, služobnicu ľudí. Panna z Nazareta sa nevybrala k príbuznej preto, aby spievala chvály, ale aby tam slúžila – v kuchyni, v práčovni, na poli. Ale slúžiť znamená milovať: a keď do tých najbiednejších domov zostúpi Duch Svätý, aj žena v domácnosti načiera inšpiráciu pre poéziu, zhovára sa s Bohom a stúpa do výšin mystiky.
Stačila Máriina prítomnosť, jej slovo na pozdrav a prepukol život a zasiahol Boží Duch. Keď prichádza Mária, život víťazí nad smrťou a neplodnosťou a k nám prichádza prebývať Boh.

3. JEŽIŠOVO NARODENIE
„Mária... porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ.“ (Porov. Lk 2, 1 – 20)

Medzi najkrajšie a najvznešenejšie tituly, ktorých sa Márii dostalo od generácií jej ctiteľov, patrí Theotókos, Matka Božia, Dei genitrix. Vysoký titul, presahujúci ľudské schopnosti : stvorenie, ktoré plodí Stvoriteľa. Rozum tu stráca pôdu pod nohami, pretože do tohto titulu je vsadené jadro božskej revolúcie, vďaka ktorej je človek pridružený k Bohu, prijatý do jeho rodiny.
„Aj ty sa môžeš stať matkou Vykupiteľa“ – takto učili Otcovia kresťanskú dušu, každú dušu. A tomuto učí Mária. Aj mimo kláštorov, v dielni, na vidieku, v úrade, pri každej činnosti . V osobách autentických kresťanov Máriino materstvo aj naďalej dáva svetu Krista. Veď preto sa Márii, Pánovej služobnici, zverujeme, aby sme dali svetu Ježiša. A ona sa aj naďalej stará o Ježiša v nás, aby sme potom, keď sa naše Ja stratí, nežili už my, ale Kristus v nás.
Mária strávila dni, týždne a roky v jednotvárnej práci, bez kratochvíle, v nedostatku chleba i vody, pod raz vyprahnutým, raz ľadovým nebom, pod zosušenými palmami. A predsa v lone tejto ľudskej nudy Mária zavŕšila Božiu integráciu: na zem preniesla radosť neba a ľudstvu darovala Ježiša.

4. OBETOVANIE JEŽIŠA V CHRÁME
„Simeon ich požehnal a Márii... povedal: ,On je ustanovený... na znamenie, ktorému budú odporovať, − a tvoju vlastnú dušu prenikne meč...‘“ (Porov. Lk 2, 22 – 40)

Mária darovala lásku a dostala meč. Úbohá mladučká matka! Možno práve vtedy zazrela siluetu kríža – mnohých krížov –, keď ochranným pohybom túlila si k hrudi maličkého, ukrývajúc ho pod svojím plášťom. A predtucha prenasledovaní do nej vrazila hrot meča, ktorý jej predpovedal Simeon. Tento meč mal s jej dušou prebodnúť aj dušu ľudstva.
To, čo najväčšmi oslovuje, je Máriino ticho. On od nej neustále žiada pre srdce matky tie
najkrutejšie zriekania: a ona mlčí a súhlasí. Ona je tichom, zatiaľ čo on je Slovom: ona je prázdnotou, ktorú toto slovo vypĺňa. Jej vnútro prebodáva sedem mečov, ale ona neuhýba: vystavuje sa bolesti, aby mala účasť na vykúpení. Jemu krváca telo, jej krváca duša. Takáto bola už od strašného Simeonovho proroctva jej účasť na utrpení Syna, a ona ho prežívala v tichu.
Synovi kopija prebodne srdce, Matke meč prenikne dušu. On vyleje krv, ona odovzdá dušu.

5. STRATA A NÁJDENIE JEŽIŠA
„Po troch dňoch ho našli v chráme. Sedel medzi učiteľmi...“ (Porov. Lk 2, 41 – 52)

Tak ako ona, aj kresťania v temravách noci, keď sa zdá, že sme stratili Spasiteľa, budú v trýzni volať do tmy: „Ježišu! Ježišu!“
Odvtedy je toto láskyplné oslovenie i vyjadrením úzkosti, je volaním stratených, je vzývaním Večného obyvateľmi tejto temnej zeme.
To, čo žiadal od Márie Ježiš, bolo zrieknuť sa vlastnej krvi a vzdať sa ľudských citov. Pre božské poslanie mala darovať všetko a aj lásku k synovi mala nahradiť láskou k jeho poslaniu a tak si rozšíriť srdce na miery univerzálnej lásky.
Medzi málo slovami, ktoré Mária vyriekla a ktoré nachádzame v evanjeliách, sú aj tie, ktoré povedala dvanásťročnému Ježišovi, keď ho po troch dňoch hľadania našla v jeruzalemskom chráme. Sú presiaknuté bôľom, a predsa také plné vľúdnosti: „Syn môj, čo si nám to urobil?“
Neskôr, počas Ježišovho kázania, Mária prijíma jeho náuku, stojac uprostred zástupu. V anonymite. Ježiš ju posiela preč medzi davy, a tak ju učí zriekaniu.
To, ako sa Mária stratila v dave, ktorý nasledoval Spasiteľa, musí naučiť aj nás, aby sme sa stratili v oddanej službe a nič za to neočakávali.
Máme ustúpiť do pozadia a nenárokovať si iné právo ako právo milovať.

Zdroj: Rozjímavý ruženec s Iginom Giordanim, Vydavateľstvo Nové mesto, Bratislava 2013