Slovo života - September 2017

„Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ (Mt 16, 24)

Ježiš je uprostred svojho verejného života, naplno ohlasuje blízkosť Božieho kráľovstva a pripravuje sa na cestu do Jeruzalema. Jeho učeníci vytušili veľkosť jeho poslaniaa vidia v ňom Božieho posla, ktorého očakával celý izraelský ľud, a predpokladajú, že konečne nastane oslobodenie spod rímskej moci a začne svitať na lepšie časy, čo prinesú mier a prosperitu.

Ježiš však nechce živiť tieto ilúzie. Jasne hovorí, že jeho cesta do Jeruzalema nepovedie k triumfu, ale k jeho odmietnutiu, k utrpeniu a smrti, vyjavil tiež, že na tretí deň vstane z mŕtvych. Tieto slová však len ťažko možno pochopiť a akceptovať. Peter na ne reaguje odmietnutím, považuje to za absurdný plán a dokonca sa snaží Ježiša odhovoriť.

Po príkrej výčitke na Petrovu adresu sa Ježiš obracia na všetkých učeníkov s ohromujúcim pozvaním:„Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“Čo však Ježiš týmito slovami požaduje od svojich vtedajších aj dnešných učeníkov? Chce, aby sme pohŕdali sami sebou? Aby sme sa všetci oddali asketickému životu? Požaduje od nás, aby sme vyhľadávali utrpenie, a tak za viac zapáčili Bohu?

Toto slovo nás predovšetkým vyzýva, aby sme kráčali v Ježišových šľapajach a prijímali evanjeliové hodnoty a požiadavky, aby sme sa mu čoraz viac podobali. A to znamená žiť život v plnosti so všetkým, čo prináša, tak ako to robil Ježiš, aj keď sa na ceste objaví tieň kríža.
„Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.
“Nemožno poprieť, že každý má svoj kríž: bolesť, v jej najrozličnejších podobách, je súčasťou ľudského života, zdá sa nám to však nepochopiteľné, prieči sa to našej túžbe po šťastí. Lenže práve tu nás Ježiš učí objavovať neočakávané svetlo. Podobne ako keď vstúpime do nejakého kostola a zistíme, aká nádherná a celá presvetlená je výplň jeho okien, napriek tomu, že zvonku sa okná zdali tmavé a nebolo na nich nič pekné.

Od tých, čo ho chcú nasledovať, Ježiš požaduje úplné obrátenie hodnotového rebríčka, nepovažovať viac za stred sveta samých seba a odmietať logiku, ktorá sleduje osobné záujmy. Navrhuje nám, aby sme venovali viac pozornosti potrebám druhých ako našim vlastným, aby vynakladanie našich síl prinášalo šťastie druhým, podobne ako on nevynechal jedinú príležitosť na povzbudenie a posilnenie nádeje u tých, ktorých stretol. A s touto snahou oslobodiť sa od egoizmu môže začať rast našej ľudskosti, nadobúdanie slobody a plná realizácia našej osobnosti. „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“

Ježiš nás volá, aby sme sa stali svedkami evanjelia, aj keď je táto vernosť vystavená skúškam pre malé alebo veľké nedorozumenia v spoločenskom prostredí, v ktorom žijeme. Ježiš stojí pri nás a praje si, aby sme boli s ním pri tomto životnom zápase o najušľachtilejší ideál – univerzálne bratstvo a civilizáciu lásky.

Takáto radikálnosť v láske je hlbokou požiadavkou ľudského srdca, dosvedčujú to aj osobnosti, ktoré išli dôsledne za hlasom svedomia a sú z nekresťanských náboženstiev. Gándhí napísal: „Keby ma niekto zabil a ja by som zomieral s modlitbou na perách za môjho vraha, s myšlienkou na Boha a s vedomím jeho živej prítomnosti vo svätyni môjho srdca, až potom by bolo možné povedať, že som si osvojil nenásilie mocných.“[1]

Chiara Lubichová našla v tajomstve Ježiša ukrižovaného a opusteného liek, ktorý uzdravuje každé ľudské zranenie, každú nejednotu medzi ľuďmi, skupinami či národmi a podelila sa o tento objav s mnohými. V roku 2007 pri príležitosti zhromaždenia hnutí a spoločenstiev z rôznych cirkví v Stuttgarte napísala:
„Aj každý z nás prežíva v živote bolesti, ktoré sú aspoň trochu podobné na tie jeho. (...) Keď pociťujeme tieto bolesti, (...) spomeňme si na neho, ktorý ich vzal na seba, sú takpovediac jeho prítomnosťou, spoluúčasťou na jeho bolesti. Robme tak ako Ježiš, ktorý neuviazol v tejtobolesti, ale slovami ‚Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha‘ (Lk 23, 46) sa opätovne zveril Otcovi.

Tak ako on aj my môžeme prejsť cez bolesti a prekonávať skúšky slovami: ,Milujem v nej teba, Ježiš Opustený, milujem ťa, pripomína mi ťa, je jedným z tvojich prejavov, je to tvoja tvár.‘ A keď sa v nasledujúcom okamihu pustíme milovať brata a sestru a konáme to, čo od nás chce Boh, väčšinou zakúsime, ako sa bolesť premení na radosť (...). Malé skupiny, v ktorých žijeme (...), môžu zakúšať malé alebo veľké rozdelenia Aj v takejto bolesti môžeme vidieť jeho tvár, prekonať danú bolesť v nás a urobiť všetko pre obnovenie bratstva s ostatnými. (...) Vzorom a cestou pre kultúru spoločenstva je ukrižovaný a opustený Ježiš.“ [2]

Letizia Magriová

[1] M. K. Gándhí, Antiche come le montagne, Ed. di Comunità, Miláno 1965, s. 95-96.
[2] Chiara Lubichová, Per una cultura di comunione – Incontro Internazionale „Insieme per l’Europa“ (Spoločne preEurópu) – Stuttgart, 12. máj 2007, http://www.together4europe.org