Nové rodiny v Bratislave

Pri príležitosti 50.výročia vzniku Nových rodín sa v Bratislave – Záhorskej Bystrici 20. mája stretla miestna komunita, aby oslávila a s vďačnosťou si pripomenula to, čo sa udialo počas tohto obdobia vo svete i na Slovensku.

Program sa začal dopoludnia históriu Nových rodín a odvíjal sa od príhovoru Chiary na Familyfeste v r. 1981 pod názvom Rodina a láska. Niekoľko myšlienok z príhovoru:
„ Ako vidí rodinu Boh?
Keď Boh stvoril svet, vytvoril vtedy rodinu. Keď sa Syn Boží stal človekom, vyrastal v rodinnom prostredí. Keď Ježiš začal verejne účinkovať a zjavil svoju slávu, bolo to práve na svadobnej hostine. Už to by stačilo na pochopenie, čím je rodina v Božej mysli.
Aká je súčasná situácia rodiny?
Vieme to: dnes na rodinu čoraz viac frontálne útočí vplyv pochybných teórií, úpadok tradičných mravných hodnôt, teoretický a praktický materializmus, ako aj mentalita pôžitkárstva podporovaná konzumným zmýšľaním.
Ak je pravdou, že svet je taký, akým ho robí rodina, potom platí aj opak tohto tvrdenia, to znamená, že rodina je obrazom spoločnosti, z ktorej vzišla.
Vieme tiež, že Boh dal dnes vzniknúť rôznym kresťanským hnutiam a každé Cirkvou schválené hnutie má svoju vlastnú charizmu a svoj presný spôsob, akým chce rodinu ozdraviť.
Z toho spontánne vyplýva otázka:
Odkiaľ chce začať pracovať hnutie „Nové rodiny“ na tomto ozdravení? Ktorého prostriedku spásy sa chce pridržiavať? Z ktorého prameňa chce čerpať?
Niet žiadnej pochybnosti: z Boha, ktorý je Láska.
Kdekoľvek vyhasla láska, tam sa rodina rozpadla. Preto naše rodiny musia čerpať priamo z prameňa lásky.
Je to Boh - Láska, a on vie, čo je to rodina. On ju vymodeloval ako majstrovské dielo svojej lásky. Ona je znamením, symbolom, pravzorom všetkých ostatným poslaní. Ak teda Boh vytvoril rodinu, ak ju vymodeloval svojou láskou, potom ju môže aj ozdraviť, samozrejme len láskou.
Ak v srdciach členov rodiny blčí, ak žije táto láska, vtedy nevznikajú žiadne neriešiteľné problémy, nevyrastajú nijaké neprekonateľné prekážky, netreba oplakávať nenapraviteľné pády. Rodina sa znova stane krásna, jednotná a zdravá, taká, aká má byť podľa Božích úmyslov.“

V popoludňajšom programe vo farskej záhrade nechýbali hry, kocka lásky i futbalový zápas „Memoriál Mariána Jurčišina“. Na stretnutí sa predstavili rodiny z Bratislavy i okolia so svojimi skúsenosťami z každodenného i nevšedného života. Prinášame 2 z nich.

„Spiritualita Diela Máriinho nás priťahovala ešte ako slobodných mladých ľudí a po sobáši sme sa už ako rodina prirodzene ocitli v strede diania Nových rodín. Oslovovalo nás prirodzene živé kresťanstvo, život podľa vzoru svätej rodiny, mňa osobne Máriina cesta. Bolo to veľmi vzácne, museli sme hľadať spôsoby, ako prenikať do pokladov, ktoré prichádzali od Chiary a rodiny Zanzucchiových. Nebolo to tolerované štátnou mocou a pre nás to bola perla. Často sme sa stretávali, čerpali sme z prameňa a zdieľali sme si svoje skúsenosti.
Nové rodiny mali mnohé idey, aktivity a jednou z nich bola aj adopcia na diaľku – materiálna pomoc rodinám hlavne v Afrike, ktoré nemali ani na výživu, nieto na vzdelanie. V našej komunite však bola táto myšlienka inšpiráciou aj pre „Adopciu na blízko“. Jej vďačným prijímateľom sa stala práve naša rodina. Ako k tomu prišlo?
Piaty rok po svadbe sa nám narodila štvrtá dcérka, veľmi ťažko postihnutá mentálne aj fyzicky. Hoci bola v tak beznádejnom stave, že nám lekári odporúčali nebrať si ju domov ale dať ju hneď do ústavu, rozhodli sme sa ísť až po tú hranicu, ktorú od nás žiada Ježiš. Bolo a je to stále po všetkých stránkach len samotnými ľudskými silami nezvládnuteľné. Okrem nedostatku síl nás trápili existenčné otázky. Pre takéto deti je najdôležitejšia čo najskoršia a čo najintenzívnejšia rehabilitácia. Vyžaduje to mimoriadne úsilie, ale aj oveľa vyššie náklady ako starostlivosť o zdravé dieťa. Bývali sme v Senci a bolo treba 5 - krát do týždňa dochádzať na rehabilitáciu 25 km ďaleko, bez spojenia. Teda nevyhnutnosťou je auto (všetky malé deti som brávala so sebou). Pre náš štát je však do 3 rokov ťažko choré dieťa zatiaľ zdravé. Príspevok na materskú bol len do 1 roka. A tu prišla pomoc od Nových rodín v podobe viacerých darov – príspevkov na benzín. Aj keď niekedy symbolický, bol vždy dôkazom Božej lásky. Rodiny sa vzdávali tých financií, ktoré samy potrebovali. Hovorím, že sme to zvládli nie vďaka štátu, ale vďaka spoločenstvu.
Pomoc pokračovala , aj keď sme sa presťahovali kvôli dostupnosti zdravotnej a sociálnej starostlivosti bližšie k Bratislave. Bolo to veľa dojemných skúseností, zvlášť mi utkveli v pamäti jedny Vianoce. Nemali sme vôbec peniaze na darčeky pre deti a ani na sviatočnejšie jedlo. V jeden večer prišiel na návštevu priateľ zo spoločenstva. Boli sme radi, mysleli sme, že si poprajeme požehnané Vianoce. On však vytiahol krabičku, do ktorej nám priatelia zo spoločenstva vyzbierali určitú sumu peňazí. Mohli sme tak kúpiť darčeky deťom a pripraviť tiež sviatočný stôl. Takýchto skúseností bolo veľa a sme rodine fokoláre veľmi vďační.
Po 16 rokoch starostlivosti o dcérku som začala pracovať, keďže som ju začala voziť každý deň do špeciálnej školy a postupne sa naša situácia zlepšila. Napriek tomu stále viem, že najdôležitejšie je urobiť dobre svoju časť a veriť Božej Prozreteľnosti.
Ešte väčší prínos takéhoto spôsobu žitia spoločenstva je však jeho nákazlivosť. Vytvára sa reťaz spoločného žitia dobier , v ktorej je prirodzené, že sa človek po takejto skúsenosti túži podeliť s tými, ktorí to potrebujú. Aj naše dospelé deti sú viac vnímavé k núdznym. Buduje sa postoj vďačnosti Bohu, veci nie sú samozrejmé. Rovnako ako dar zdravia a možnosti žiť „obyčajný“ život.“
Mária a Jožko z Devínskej Novej Vsi

„Sme Hana a Igor a manželmi sme 28 rokov. Spolu vychovávame 13-ročnú Terezku. Úmyselne hovoríme o jednom dieťati, lebo naše staršie deti sú už dospelé (Martin-21 rokov, Hana-26 a Mária-27 rokov). Pravdepodobne sme proces výchovy v ich prípade ukončili. Zostáva nám stála pripravenosť byť tu pre nich, ak potrebujú poznať odpovede na otázky týkajúce sa hľadania hodnôt a princípov správnej orientácie životom. Neprestávame sa zaujímať o ich štúdium, prácu, priateľstvá a vzhľadom na náš vek sa dostávame do obdobia, keď nás už mnohé veci môžu naučiť deti. Nejde iba o pomoc pri práci s počítačom, s nákupom cez internet, alebo ukážka špeciálne pripraveného jedla. Vzťah našich dospelých detí k Bohu nás stále povzbudzuje "nezaspať na vavrínoch" , ale mať v srdci väčšiu túžbu poznať a milovať Boha.
Chceme sa podeliť o skúsenosť , ktorú máme z výchovy našej najmladšej dcéry. Skôr ako sa rozhovoríme ,chceme pripomenúť, že pri výchove adolescenta treba mať neustále na pamäti, že je darom božím a jedinečným originálom. Neostane naveky nám, nie je naším „večným majetkom“.
V domácnosti žijeme okrem Terezky stále ešte s dvomi ďalšími dospelými deťmi. Nie je ľahké skĺbiť záujmy, povinnosti v domácnosti, spôsob zábavy alebo trávenia voľného času. Stretajú sa u nás názory troch generácii. Takáto situácia si vyžaduje trpezlivosť, stratégiu, pokoru, ohľaduplnosť.
Terezka je veľmi živé a energické dieťa v pubertálnom veku. Často mení náladu, bojuje so svojimi citovými výbuchmi, raz je smutná, raz veselá. Vtedy je náročné byť pokojným a trpezlivým rodičom.
Vieme však, že je dôležité:
- neustála komunikácia: vždy sa rada s nami porozpráva o svojich nových kamarátoch, obľúbenej hudbe (toho času kórejskom pope) a tak sa aj my stávame informovaní o súčasnej popmusic a sme stále „in"
- priateľský vzťah so zachovaním rodičovskej autority
- vcítenie sa do jej problémov
- spoločná modlitba
- objatie
Nedávno sa nám podarilo cestovať spoločne do Prahy na krátke tri dni. Nešlo to bez mobilu so slúchadlami na ušiach, aby sa vraj s nami nenudila.
Na svoje sme si prišli my rodičia /návšteva múzeí, architektonických stredovekých pamiatok/ , ale aj Terezka. Spolu sme strávili celý deň v pražskej ZOO. Radosť zo spoločne prežitých chvíľ sme mali všetci. Darovali sme si navzájom čas a to bolo podstatné.“

Hanka a Igor Ondrušovci v Bratislavy

Fotogaléria