Zmysel bolesti

Centrum pre dialóg s ľuďmi bez náboženského presvedčenia patriace pod Hnutie fokoláre usporiadalo v dňoch 23.3. – 26.3.2017 v Castel Gandolfe (Rím) konferenciu pod názvom Zmysel bolesti.

Dialóg s ľuďmi bez náboženského presvedčenia trvá už 30 rokov. Môj manžel Igor sa ho zúčastňoval počas nášho 25-ročného manželstva a teraz sme mali príležitosť ísť prvý raz na stretnutie spolu. Aký veľký dar pre mňa! Dialóg tu bol predstavený ako príležitosť stretnúť sa a byť spolu, aby sme sa cítili ako bratia ľudskej rodiny aj pri rozdielnosti našich kultúr a náboženského presvedčenia (boli sme z 23 krajín sveta, takmer zo všetkých kontinentov). Spôsob, ako je to možné, vyjadrili protagonisti jednoducho: prinášať lásku do každého ľudského vzťahu, lebo všetci patríme do jednej ľudskej rodiny, nezáleží na tom, odkiaľ sme. Takto utvárané vzťahy sú mostami, ktoré prekonávajú rozdielnosť.

Zaujímalo ma, ako môžu byť ľudia bez náboženského presvedčenia inšpirovaní alebo priťahovaní náboženskou spiritualitou. Mení ich? Privádza ich k viere? Odpovede, ktoré som dostala z ich svedectiev, boli takéto:

„Neverím v Boha, ale verím v hodnoty evanjelia.“

„Nenašla som Boha, ani vieru v zmysle náboženskom. Ale verím v hodnoty, ktoré nám dala Chiara. Chcem žiť aj slová evanjelia, ale nie v náboženskom zmysle.“

Téma stretnutia bola: Zmysel bolesti

Bolesť je súčasťou každého ľudského života. Žijeme v období, kedy okrem našich osobných bolestí sme konfrontovaní s množstvom vonkajších bolestí, a tak otázka jej zmyslu sa stáva veľmi naliehavou. Pozreli sme sa na túto problematiku aj cez optiku odborníkov: psychológov, sociológov, lekárov, ale aj cez skúsenosti mnohých ľudí, ktorí prežili veľké osobné alebo spoločenské bolesti.

Z psychologických aspektov bolo pre mňa užitočné počuť tieto poznatky:
Pri hľadaní dôvodu bolesti nedokážeme pochopiť, aký dôvod má bolesť, alebo akú zodpovednosť má za bolesť trpiaci. Každá vec podlieha zničeniu. Ľudský život sprevádza strácanie. Neustále sa nám niečo rúca, čo prináša človeku prázdnotu. Bolesť je prežívanie tejto prázdnoty.

Neustále strácanie môže človeka viesť k fatalistickému postoju sprevádzaného smútkom, nešťastím a aj zúfalstvom.
Optimistický prístup nachádza zmysel bolesti v hľadaní spôsobu, ako možno nešťastie využiť. Napríklad, ako povedal pápež František po zemetrasení v Taliansku: „Bolesť nám pomáha v tom, že sa o seba navzájom staráme...“. Bolesť dáva možnosť byť v službe ostatným. To, čo sa nestráca, sú pevné väzby, vzťahy, úsilie prežiť.

Človek často uteká od bolesti, z prázdnoty uniká:
- k povrchnosti
- ku klamnému pohľadu, že všetko je dobré
- k agresivite a hnevu
- k porazeneckej nálade
- k neustálym návratom do minulosti
- k utišujúcim liekom
- ku konzumizmu, vyhľadáva pocit novosti
- ku kultu tela a mladosti
- k nesprávnej forme nábožnosti, ktorou sa vyhýba bolesti a vylučuje ju zo života.

Takéto úniky človeka odvádzajú od bolesti, vedú ho k osamotenosti. Tu prežíva dvojnásobnú bolesť. Bolesť zo straty a bolesť zo samoty. Zúfame si. Máme potrebu prázdnotu naplniť. Tu môže byť začiatok rôznych závislostí. Prázdno sa nedá zaplniť. Je ho treba rešpektovať, prijímať. Ostať stáť, neutekať. Ak v utrpení neunikneme z tej prázdnoty preč, toto znebytnenie nás privedie k nášmu bytiu. Môžeme sa v bolesti niečo naučiť. Môžeme si byť lepšie vedomí sami seba, čo všetko môžeme zmeniť. Dokážeme sa poučiť, získať viac cit pre zodpovednosť. I keď robíme chyby, smeruje nás to k lepším veciam, k väčšej zodpovednosti. Objavujeme našu kreativitu, nový súbor nástrojov, ktoré môžeme použiť. Utrpenie nám môže pomôcť otvoriť sa druhým, navzájom sa o seba starať a dobre prežívať prítomnú chvíľu.

Tieto psychologické poznatky potvrdzovali skúsenosti zo života niektorých účastníkov.

Bolestná skúsenosť rodičov, ktorí stratili svojho syna, pretože nevládal znášať osamotenosť ich časom priviedla k iným osamelým mladým ľuďom, ktorí túžili po priateľstve, prijatí, láske a pochopení. Podobne 25-ročný chlapec, ktorý vyrastal len s mamou a veľmi mu chýbali záujem, pomoc a ochrana otca. Táto jeho bolesť ho urobila citlivým pre osamotenosť ďalších malých chlapcov, ktorým sa začal venovať a nahrádzal im otcov. Alebo aj skúsenosť chlapca, ktorý si pri šikane v škole prežil veľa utrpenia a nezlepšilo sa to ani na inej škole. Začal písať blogy, v ktorých vypovedal svoju bolesť. Prišlo mu mnoho reakcií podobne týraných detí, pre ktorých sa písanie stalo cestou zmierenia. Vytvoril webovú stránku a komunikáciu, ktorá pomáha nielen týraným, ale snáď aj tým, ktorí takto konajú a neuvedomujú si vážnosť a dôsledky svojho správania.

Odznelo viacej príspevkov, viacej pohľadov na bolesť. Viacerí sa stotožnili so skúsenosťou mladého muža, ktorý povedal: „Keď pomáham druhému v jeho bolesti, zmenšuje sa moja bolesť.“ Ukázalo sa aj to, ako je veľmi potrebné nenechať ľudí v utrpení osamotených, umožniť im o svojej bolesti hovoriť, pristupovať k nim s citlivosťou, rešpektom, ale hlavne s láskou.
Jeden z účastníkov urobil takúto syntézu: „Skúsenosť bolesti je príležitosťou, aby sme mohli vyjsť zo seba. Objasňuje pozitívne hodnoty ľudskosti, keď sa vrhnem do bolesti druhých. Vtedy sa skúsenosť bolesti stáva plodnou aj pre spoločnosť, dokáže v nás objaviť ľudskosť. Kľúčovou vecou je vystúpiť zo seba. Bolesť a láska sú privilegované ľudské skúsenosti, aby sme mohli prekonať seba samých. Z vnútra sa dopracujeme k novej dimenzii seba samých. V láske začínaš žiť v druhej ľudskej bytosti. Bolesť druhého je volanie, aby som prekonal sám seba.“

Ďalší účastník mal takýto návrh: „Vytvorme novú etiku – etiku múdrosti: zobrať na seba spoločne bolesť našich blízkych, aby sme naplnili svet láskou a pokojom. Nespravíme zo sveta raj, ale urobíme ho krajším, ako je teraz.“

Pretože nie všetci prednášajúci odborníci boli z Hnutia fokoláre, v určitom momente vznikla vo mne dilema: v jednom príspevku bolo zdôrazňované, že je treba ostať v rane, neutekať od bolesti. A Chiara hovorí: neostať v bolesti, prejsť na druhú stranu rany. Cestou na kávu sme sa o tom rozprávali s Ľubošom, mojím švagrom a Igorom, mojím manželom – dlhoročnými účastníkmi dialógu s ľuďmi bez náboženského presvedčenia. A oni mi to vysvetlili takto : „Prejsť na druhú stranu rany neznamená z rany odísť, vyjsť, znamenalo by to ignorovať ju, že existuje. To by bol vlastne útek k tým náhradám. Prejsť znamená, že nie som utopený a pohrúžený vo vlastnej rane, ale sa snažím tú vlastnú bolesť zdieľať s druhými, alebo sa snažím zdieľať bolesť druhých. Poznaním a zdieľaním bolestí druhých ľudí a snahou pomôcť im ju prijať a sa s ňou vysporiadať, pomáham sám sebe prijať a vysporiadať sa s vlastnou bolesťou. Bolesť nám tak pomáha budovať vzťahy. Ľudia, ktorí majú bolesť, sú spravidla otvorenejší a prístupnejší dávať a prijímať pomoc a tým budovať vzťahy.“

A už len slovo na záver. Zo Slovenska sme boli malá skupina. Veľmi príjemným oživením bolo stráviť spolu dva dni pred kongresom v Ríme a poznávať mesto. Mali sme príležitosť budovať vzťahy nielen pri prehliadke mesta alebo v kongresovej sále, ale aj pri spoločnom jedle, káve a posedeniach počas nášho pobytu. Bola to nádherná príležitosť byť spolu. Cítili sme sa ako skutočná rodina.

Fotogaléria zo stretnutia

Mária Blašková