Slovo života - Február 2017

„A dám vám nové srdce a nového ducha vložím do vás.“ (Ez 36, 26)

Slovo srdce v nás hneď vyvoláva myšlienky na city, náklonnosti či vášne. Pre biblického autora však srdce značí omnoho viac: spolu s duchom je centrom života a človeka, je miestom rozhodnutí, vnútorných záležitostí a duchovného života. Srdce z mäsa je vnímavé na Božie slovo, nechá sa ním viesť a formuluje „myšlienky pokoja“ k bratom. Srdce z kameňa je uzavreté do seba, neschopné načúvať a byť milosrdné.
Potrebujeme nové srdce a nového ducha? Stačí sa porozhliadnuť navôkol. Násilnosti, korupcia a vojny sa rodia z kamenných sŕdc uzavretých pred Božím plánom so stvorenstvom. Keď sa úprimne pozrieme aj do svojho vnútra, nemáme pocit, že aj nás často ovládajú egoistické túžby? Naozaj sú naše rozhodnutia vedené láskou a dobrom druhého?
Pri pohľade na toto úbohé ľudstvo sa v Bohu ozval súcit. Veď on nás pozná lepšie ako my sami a vie, že potrebujeme nové srdce. Sľúbil to prorokovi Ezechielovi a nemyslel pritom len na jednotlivé osoby, ale na celý svoj ľud. Božím snom je znovu vybudovať veľkú ľudskú rodinu osvietenú zákonom vzájomnej lásky, tak ako to bolo v jeho pôvodnom zámere. Naše dejiny viac ráz ukázali, že na jednej strane sami nie sme schopní naplniť jeho zámer, na druhej strane zas Boh zakaždým neúnavne zasiahol, dokonca nám prisľúbil, že on sám nám dá nové srdce a nového ducha. Svoj prísľub naplnil, keď poslal na zem svojho Syna a keď v deň Turíc zoslal svojho Ducha. Takto sa v Jeruzaleme zrodila komunita prvých kresťanov a tá sa stala ikonou, modelom ľudstva, pre ktoré je charakteristické, že „malo jedno srdce a jednu dušu”[1].
Aj ja, čo píšem toto stručné sprievodné slovo, i ty, čo ho čítaš alebo počúvaš, všetci sme povolaní byť súčasťou tohto nového ľudstva. Ba ešte viac, sme povolaní budovať ho okolo nás, sprítomňovať ho v našom prostredí, tam, kde žijeme a pracujeme. Pozri, aké významné poslanie nám bolo zverené a koľkú dôveru vkladá Boh do nás. Namiesto deprimovanosti zo spoločnosti, ktorá tak často pôsobí skorumpovane, namiesto ustupovania pred zlom, ktoré nás prevyšuje, a namiesto uzatvárania sa do nevšímavosti rozšírme svoje srdce „podľa miery Ježišovho Srdca. Koľko práce! No len toto jediné je potrebné. Ak to dokážeme, urobili sme všetko“. Je to pozvanie Chiary Lubichovej, ktorá pokračuje: „Každého, kto sa ocitne vedľa nás, treba milovať tak, ako ho miluje Boh. A keďže žijeme v čase, milujme vždy jedného blížneho, neprechovávajme v našom srdci nejaké citové pozostatky k bratovi, s ktorým sme boli pred minútou.“[2]
Nespoliehajme sa na vlastné nedostatočné sily a schopnosti, ale na dar od Boha: „Dám vám nové srdce a nového ducha vložím do vás.“
Ak budeme vnímaví na pozvanie milovať každého a necháme sa viesť hlasom Ducha v nás, staneme sa bunkami nového ľudstva, tvorcami nového sveta v rozmanitosti národov a kultúr.

Fabio Ciardi

[1] Porovn. Sk 4, 32.
[2] Ch. Lubich, La dottrina spirituale, Città nuova, 2002, s. 135.